„Tréner bol nervózny, lebo sme nehrali to, čo od nás požadoval. Ale sme Európania, Slováci. Hrali sme to, čo sme chceli my. Vyzeralo to inak, ako si predstavoval tréner, ale potešili sme divákov," priznal po zápase hokejový reprezentant Libor Hudáček. A zavládlo všeľudové pohoršenie akoby slovenská spoločnosť bola súborom spoločnému cieľu sa bezvýhradne podriaďujúcich individualít.
Zabúdame na štrajk učiteľov v ktorom priesečníky rôznorodých záujmov a postojov k štrajku fragmentovali jednotlivé kolektívy škôl na samostatne (ne)konajúce podskupinky. Preto sú tam, kde sú.
Zabúdame na vlastné pracoviská, obchodných partnerov, riešené projekty, ktoré v mnohých prípadoch narážajú na zákulisné hry jednotlivcov, parazitovanie na práci iných a individuálne „cesty“ spomaľujúce - a v horšom prípade bojkotujúce - optimálne obchodné či tvorivé riešenia. Podanie ruky v tomto geopolitickom priestore neznamená záväzok a dôveru.
Zabúdame na eurofondy. Štátom budovaný systém protekcionizmu. Rozvoj spoločnosti, efektívne dosahovanie cieľov, šanca pre kreativitu riešení, vymenené za fetiš čerpania s prívlastkom národný.
A zabúdame na našich politikov.
Na hráča s menom Radoslav Procházka, ktorého solitérne riešenia a vyjadrenia dokázali prešustrovať vyše štyristo tisícový voličský potenciál z prezidentských volieb 2014 a úspešne rozložiť stranu Sieť.
Na neriadenú strelu zvanú Igor Matovič neustále prekvapujúcu vlastných spolustraníkov. Ústa predbiehajúce pokoj myšlienok a prijímaných riešení.
Na otcov zakladateľov typu Miroslava Beblavého prechádzajúceho medzi stranami ako nôž maslom. Priatelia sú dočasní, záujmy sú večné.
Na zlosťou prešpikovaného Roberta Fica. Kult osobnosti a nezodpovednosti.
Na desiatky slovenských politických strán s neustále sa prelievajúcimi večnými politikmi, na neschopnosť počúvať, dohodnúť sa, vzájomne koordinovať postoje a riešenia. Ohlušujúce ja, ja, ja, ja, ja, ja ... a stále rezignovanejší volič.
Čo chceme od Libora Hudáčeka, jednoduchého chalana pohrúženého do sveta športu, v krajine, v ktorej na jednotlivých pracoviskách či v politických stranách ide v mnohých prípadoch viac o uspokojenie individuálnych ambícií než o dobrú hru a kolektívny výsledok.
Tréner bol nervózny, lebo sme nehrali to, čo od nás požadoval. Ale sme Európania, Slováci ...
