A je to tu. Podľa vzoru Bardejova a rieky Topľa, napriek zorganizovanej živej reťazi i petičnej akcií, proti záujmom a požiadavkám ľudí, neďaleko inštitúcií, ktorých misia je vraj ochrana a tvorba životného prostredia, sa ide ľuďom ukradnúť rieka a mestu zeleň. Výrub vyše 300 kusov vzrastlých stromov a ich nahradenie vykolíkovanými atrapami je tradičný slovenský prístup k ochrane životného prostredia i k toľko medializovanému a verbálne omieľanému boju s klimatickými zmenami.
Hron v Banskej Bystrici po realizácii protipovodňovej ochrany – vizualizácia (Zdroj: https://bystrica.dnes24.sk)
V tom istom čase, za nízkotatranským hrebeňom, v kedysi malebnej Bešeňovej, si ďalší nedoknuteľní budujú vlastný pamätník v podobe jedného z najväčších apartmánových komplexov na Slovensku za vyše 12 mil. eur.
Vyše 220 apartmánov v Bešeňovej – vizualizácia (Zdroj: https://reality.etrend.sk)
V Banskej Bystrici – Mekke slovenského inštitucionálneho ochranárstva, v ktorej celé rody zoológov, botanikov, krajinných ekológov ... sú inštitucionálne napojené na štátny rozpočet – už v minulosti „ľahol“ Tajovský potok a domy privilegovaných vystúpali až k vrcholcom zákonom chránených Malachovských skaliek.
Kým slovenskí vedci behajú po Madagaskare, tak v ich domovine miznú nielen cenné lesné biotopy, momentálne v objektíve potenciálnej žaloby zo strany Európskej komisie, ale vo vodách anexovej vydry riečnej sa vo veľkom budujú malé vodné elektrárne.
Kým zomiera Belá, tak početná časť vedeckej i štátno-ochranárskej obce rieši viac vlastný sociálny status, granty a karenty, než slovenskú divočinu. Hlavne sa mať dobre, nikoho príliš nenaštvať, ostať na pulze univerzít či štátnych environmentálnych molochov i v riečisti eurofondov. Štát v rokoch 2007 až 2013 minul na ochranu prírody 34 miliónov eur a príroda si to skoro nevšimla a ten istý štát ide momentálne rozhádzať – cez ďalšiu inštitúciu – cca 24 miliónov eur.
Nielen Demänovská Dolina – Jasná, Donovaly, Tatranská Lomnica, ale i „drobnosti“ typu Veľký Bok, Bešeňovské travertíny, Smrečany, Vyhnianske travertíny demaskujú efektivitu práce štátnych ochranárov, ich možné prepojenia na záujmy developerov i neschopnosť veľkej časti slovenskej vedeckej obce postaviť sa na stranu etiky a morálky.
Do tohto systému – v ostatných desiatich rokoch – skĺzla aj časť akože nezávislého občianskeho sektora reprezentovaného environmentálnymi mimovládnymi organizáciami, ktorých manažment včas „pochopil,“ že otvorené ústa a očí, zápas o akúsi pravdu, sú zásadnou prekážkou pre priatelenie sa s ľuďmi, ktorí sú garanciou nepretržitého toku európskych zdrojov na rôzne neškodné implementácie. Tieto mimovládne organizácie – spôsobom riadenia a rozhodovania, systémom ústupkov a politickej korektnosti, dnes skôr pripomínajú firmy než zástupcov ľudí.
Zabudnite na prenášanie žiab, výsadbu stromov a krovín, informačné stánky k triedeniu odpadov, petičné akcie a blokády, demonštrácie, na svet kraťasov a batikovaných tričiek, ste vo svete kvalitných oblekov, konferencií, workshopov, metrákov informačných brožúr a plagátov ...
Slovenská krajina pripomína smetisko nielen rozsahom výskytu nelegálnych skládok odpadov, ale krajinárskych zásahov, ktorých rozsah a početnosť, mierka a použité hmoty, nesúlad s krajinou a tradíciami, ukazuje akým národom vlastne sme. A tento imidž nekultúrnosti, znásilňovania krajiny, vedeckého farizejstva a štátno-ochranárskeho alibizmu neprekryjú ani prvoplánové nátery folklóru a vyprázdnené destinačné slogany. „Krajina je obraz ľudí, ktorí ju obývajú,“ nekonštatuje len Václav Cílek.
