„Človek sa musí brániť proti zlu, na ktoré stačí,“ povedal Ján Palach v nemocnici, keď vysvetľoval svoj protest proti okupácii Československa sovietskymi vojskami. A potom zomrel ... Vraj zbytočne.
Novinár Ján Kuciak sa rozhodol pre konfuciovskú cestu zapaľovania sviečok v tme a hrabania sa v žeravých uhlíkoch faktov. A zabili ho ... Mnohí sú ochotní podpísať, že si za to môže sám.
Dva osudy oddelené priepasťou času. Príbehy ľudí, ktorí už v mladom veku vzácne pochopili, že život – ten prazvláštny časový úsek medzi narodením a smrťou – nikdy nenaplní mešec ligotavých mincí, svetská sláva či nadbytok hedonistických zážitkov.
Ak je smrť len bránou v čase a Boh kdesi na nebesiach vystavuje každému z nás vysvedčenie, tak sa nebude pýtať na počet áut v garáži, stav bankového konta či luxus príbytku svetského života. Jeho vševidiace oko bude skenovať naše človečenstvo – koľko míľ sme strávili na tŕnistej ceste, koľko osobných zápasov sme zviedli v mene univerzálneho – čas a priestor – prekračujúceho Dobra. Nebude to o minciach vhodených do pokladničiek kostolov, o kupovaní si odpustenia, ale o životoch obetovaných v prospech Pravdy.
Každý čin – tu a teraz – je ako modlitba. Žiadny z nich sa nestráca v obrovskom a stále sa rozpínajúcom Vesmíre. Sme synovia a dcéry ľudí, ktorí to nikdy nevzdali. Bojovali sme v Thermopylskej úžine rovnako ako v rozvalinách Stalingradu, čelili morových epidémiám či prírodným katastrofám, boli sme mučení v komunistických lágroch a vyhladzovaní v nacistických koncentrákoch ... Zabíjali naše telá, ale nikdy nezabili pravdu a odkaz, že zmyslom života je život sám. Prežili sme a v mnohých z nás - tá schopnosť bojovať a prežiť - ostala. Drieme a čaká - ako rytieri v masívne Sitna - na naše osobné prebudenie.
Keď dohoria sviečky a spustnú námestia, keď titulky novín vyblednú, keď každodenná všednosť pohltí naše životy ... , nastane čas hľadať odvahu – tu a teraz, v sebe.
Nezamykať sa za dvere domov, nestrácať kľúče od vlastného svedomia - lebo história učí, že ak po vás majú prísť, tak napokon aj prídu-, ale zveľaďovať odkaz nielen Jana Palacha a Jana Kuciaka, na akomkoľvek drobnom mieste tejto krajiny, prinášaním svedectiev o podvodoch, korupcii, klientelizme ... , bez ohľadu na ich veľkosť a aktuálny spoločenský dopad.
Tak ako zrnka piesku – maličké to objekty hmoty – dokážu zadrieť aj veľké ložisko, tak prehliadanie drobného Zla čineného susedom, starostom, poslancom, docentom ... vedie k postupnému rozpadu spoločenského súkolia.
Žijeme tu a teraz, tak bojujme tu a teraz. Majme krídla Bielych vrán ...
Kříž svůj neseme, pouť je dlouhá
dojdeme, když nám touha
ukáže směr a cíííl
V dlouhém proudu, času se léčí rány
u jedné stejné brány,
sejdem se za pár chvil
Co zbývá, zvednout se když dojdou síly
děkovat za každou chvíli
kdy můžem zpívat a hrááát
Vylétnout výš až nad mraky bílé
a nebát se víc, osudné chvíle
a chránit jak dar
to vše to co v sobě mááám
kráčet dál vzdor nástrahááám
Půjdem, cestami zbrázděnými,
stopami za sny svými za obzor vzdáléným
V dlouhém proudu času se voný přání
u jedné stejné brány
dojdeme smíření
Co zbývá zvednout se když dojdou síly
děkovat za každou chvíli
kdy můžem zpívat a hrááát
vylétnout výš až nad mraky bílé
a nebát se víc osudné chvíle
a chránit jak dar
to vše to co v sobě mááám
kráčet dál vzdor nástraháááám
