Na sviežu decembrovú trávu nespálenú mrazmi padá noc. V jej tichu prerušovanom krokmi ojedinelého chodca, za blikajúcimi oknami príbytkov s finišujúcimi upotenými gazdinkami, lebo to je cena šťastných a veselých, sa vyškiera priestor, ktorý sme nazvali verejným. V krajine nikoho, pritom nás všetkých, v predvečer narodenia toho najskromnejšieho – Krista, do ktorého odkazu sa farizejskí zabalia mnohí ako nechutné pralinky v lesklom, gýčovom, predávajúcom obale, sa do Vesmíru škerí výpoveď o nás.
Kým zdobné dečky a adventný veniec skrášľujú príbytky, tam vonku – v anonymite – sa kontajnerové stojiská zadúšajú pod horami odpadu. Váľandy, stoličky, interiérové dvere, chladničky, toaletné misy, škatule rôznej veľkosti dotvárajú atmosféru preplnených pažerákov nádob na odpad. Pandemické upratovanie.
Do noci plače trávnik v Zelenej oáze pri vode, priamo pod mestskými kamerami, znásilňovaný kolesami motorových vozidiel, lebo ja sa stalo dôležitejšie než my. Uprostred napečených perníčkov a kalíškov hruškovice snívame o živote Rakúšana - a ich kvalite verejných priestorov - s mentalitou kmeňov Východu.
Internet zvracia statusy zrnitosti žuly driapajúcej až na kostnú dreň. Vecnosť, odbornosť a komunikačná slušnosť utopená v bahne arogancie, demagógie a rétorickej prostoduchosti. Svet bez viny a trestu.
Zmarený čas pandémie. Väčšina sa nič nenaučila a nič nepochopila.
Milujeme zastreté zrkadlá. Ak by sa Kristus opäť narodil, v skromnosti maštale a pokore ducha, dopadol by rovnako. Mudrlantov nemá nikto rád.
Predvianočný Liptovský Mikuláš (Zdroj: facebook Mesto Liptovský Mikuláš)
Predvianočný Liptovský Mikuláš (Zdroj: facebook Nový Mikuláš)
Sprznený trávnik v Zelenej oáze pri vode (Foto: Rudolf Pado)
Ja sa stalo dôležitejšie než my, priamo pod kamerou mestskej polície (Foto: Rudolf Pado)
