Tento blog nebude žiadnym vyšperkovaným beletristickým útvarom. Vzniká na ochranu jednej mladej novinárky a pár ľudí z OZ LIPA – Liptovskí aktivisti či OZ TATRY, ktorým nie je ľahostajné dianie na vode a brehoch VN Liptovská Mara. Je svedectvom toho, ako ďaleko môžu zájsť ľudia – za promptného nekonania štátnych orgánov a vrcholných predstaviteľov krajiny, z ktorých sa na severe Slovenska stali Nedotknuteľní.
Potom, čo L. M. z redakcie Plus JEDEN DEŇ priniesla autentické svedectvo z brehu Liptovskej Mary (video), v ktorom poukazuje – okrem iného – na prazvláštny výber „poplatku za odpady,“ absolvovala stretnutie s dotknutými osobami.
Prepis SMSky, ktorá opisuje priebeh stretnutia: „... keby ste vy vedeli co sa mi stalo v sobotu ... ozvali sa mi tí rybári, bohuzial ten pán, môj známy co bol aj v novinách, uznávam, ze ja som si asi zabudla pýtať povolenie na publikáciu , no tak som to tam išla žehliť v sobotu , bola som tam niekoľko hodín, nabehol tam aj ten Magura z rybárskej stráže, jeden z tých rybárov bol aj šéf kriminálky v LM a niekoľko hodín som počúvala doslovne aká som p*** , a všetky škaredé slová čo si viete predstaviť ...mám dovolenku čo sa z toho ešte spamätávam... nakoniec som to nejako vyžehlila ( dúfam) , no hrozné niečo ... neviem či si nedám nachvíľu pauzu od citlivých tém ...“
Aj takéto názory prezentujú niektorí rybári na facebooku OZ LIPA – Liptovskí aktivisti, stanovisko rybára k čisteniu Liptovskej Mary
Romanovi Běhalovi z OZ LIPA sa zároveň vyhráža mne neznámy rybár zabitím: „... ja som už sedel za ublíženie na zdraví, mne je to jedno, ja vás kľudne ...“
Preto, ctená verejnosť, oznamujeme, že akékoľvek naše prípadné úrazy či škody na majetku majú súvis s osobami a pomermi, ktoré boli opísané v článkoch týkajúcich sa vodného diela Liptovská Mara.
Súvisiace články:
Fotoreportáž: Liptovská Mara – smetisko po sezóne
Liptovská Mara: Kým začne horieť majetok ...
Neveselé postrehy z brehu Liptovskej Mary
Kočnerovská arogancia na brehu Liptovskej Mary
Liptovská Mara: Koniec zeleného pásu
(tento blog bol publikovaný bez osobného vyžiadania a vedomia redaktorky Lenky Mišiakovej, ako spontánny akt solidarity)
