Moravské i slovenské černozeme hnednú. Desaťročia kolektivizácie a boja o každé zrno i ekonomický hyenizmus porevolučných rokov odplavili státisíce ton vyerodovaného materiálu, pôdotvorných fulvokyselín a huminokyselín - a s nimi tisíce ton umelých hnojív z prechemizovaných polí - do riečnych inundácií, aby tu vytvorili raj nitrofilných druhov. Pôdny edafón je vo vzťahovom rozklade a dážďovka zemná sa stáva akcesorickým živočíchom. Zlyhávajú fyzikálne, chemické, fyzikálno-chemické i biochemické pôdotvorné procesy a výsledkom je aj zníženie vodozádržnej kapacity zornených lánov rádovo o desiatky percent.
A do toho ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná na oficiálnom facebookovom profile ministerstva oznamuje verejnosti: „Za veľké množstvo repky ozimnej na slovenských poliach môže tretí sektor a neziskové organizácie, ktoré tlačili na to, aby vo fosílnych palivách boli aditíva v podobe biopalív.“
Žiaľ, pani ministerke nemá kto vysvetliť, že SR sa má riadiť Národnou stratégiou trvalo udržateľného rozvoja, ktorej koncept – vychádzajúci z medzinárodných dohovorov a kritérií – predpokladá také politické zvažovanie ekonomických, environmentálnych a sociálnych dopadov rozvoja spoločnosti, aby bola súčasným i budúcim generáciám zachovaná možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom nebola znížená rozmanitosť prírody a zachovalosť prirodzených funkcií ekosystémov.
Slovenský prístup k trvalo udržateľnému rozvoju nedokumentuje len každodenná realita v našich chránených územiach, ale aj vizuálne neprehliadnuteľný pohľad na dlhodobé výsledky krajinotvorby, urbanizmu, ochrany vôd či poľnohospodárskej činnosti. Každú environmentálnu tému pretavia napokon politici – aj tí bruselskí – do prospechárskej legislatívy prepojenej na dotácie a systém výnimiek.
Nie tretí sektor ale politici dovolili zastavať úrodné polia či krajinársky cenné horizonty dotovanými fotovoltaickými parkami. Ich skryté záujmy zahatali desiatky riečnych profilov opachami malých vodných elektrárni, bez vôle investorov i staviteľov zmäkčovať ich vplyv na rieku situovaním mimo riečny profil, ponúkať moderné a vizuálne zaujímavé riešenia. Pre záujmové skupiny nastavovaná národná legislatíva umožnila zožuť stovky hektárov nelesnej drevinovej vegetácie a desiatky kilometrov sprievodných a brehových porastov. A len a len dotácie vytvorili prvoplánový biznis s repkou.
Nie tretí sektor ale politici – a systém, ktorý nazývame štátna správa – zmenili posudzovanie dopadov na životné prostredie (EIA), územné plánovanie aj v prepojení na vyhodnocovanie GIS dát, desiatky vedeckých konceptov a národných stratégií v ich prenose do praxe na aplikačnú frašku.
Od lokálnej po celoštátnu úroveň sa environmentalistika stala podceňovanou popoluškou a jej predstaviteľom bol vypálený cajch nevzdelaných hipisákov. Pritom práve občiansky aktivizmus v neformálnej podobe či formalizovaný tretí sektor bol nútený prebrať - najmä na miestnej úrovni - zelenú agendu ignorovanú politickými stranami. V Bratislave posedávajúcim poslancom a ich armáde asistentov sú témy ako ochrana verejnej zelene, developerské zásahy do chránených území či živého organizmu miest a obcí, environmentálne vzdelávanie a výchova ľahostajné.
V celých regiónoch márne hľadáte stranícke štruktúry parlamentných strán, nieto ešte ľudí, ktorí by tu pokrývali partajnú agendu ochrany a tvorby životného prostredia. Parafrázujúc premiéra a podpredsedu Smeru Petra Pellegrinihostrany tu tvoria najmä papaláši vo funkciách, nie životnému prostrediu nápomocní ľudia.
Kým environmentálne témy v širšom európskom priestore obsadzujú stále väčší priestor vo verejných politikách a zelené politické strany zaznamenávajú preferenčný rast, tak v SR bola Strana zelených niekoľkokrát úspešne vytunelovaná a uzurpovaná diletantami.
Programy parlamentných strán venujú téme životného prostredia pár frázeologických riadkov a programy pre komunálne voľby sa nezmôžu ani na túto hlušinu.
Brusel navonok deklaruje prioritu životného prostredia v agende EÚ, schizofrenický však predlžuje agóniu dotovania poľnohospodárskej činnosti (Spoločnú poľnohospodársku politiku), ktoré má zásadný negatívny vplyv na životné prostredie a trhové správanie sa poľnohospodárskych subjektov, snaží sa zmäkčiť ustanovenia Rámcovej smernice o vode, ignoruje varovania včelárov z hľadiska dopadov chemizácie prostredia na vývoj populácie včiel, podlieha lobingu výrobcov agrochemikálií a veľkopriemyselným aplikátorom – realitou je potom predlženie používania prípravkov s obsahom glyfosátu v EÚ. A SR sa v tomto vlaku nekritický vezie.
Ministerka Gabriela Matečná dobre vie, že pokiaľ by mali občania i tretí sektor reálnu každodennú moc – nie iba prchavý okamih volebného dňa – tak svet okolo nás by mal inú podobu.
