Ročne diagnostikujú zdravotnícke zariadenia v SR cca 30 000 nových onkologických prípadov a cca 17 000 ľudí na túto diagnózu zomiera. Aj v tejto chvíli. V tichu, bez mediálnych vyhlásení, hysterického strašenia a ad hoc intervenčných nákupov prístrojov a liekov. Za každým z nich je nielen ich vlastný osobný príbeh – o nádeji a utrpení, slzách i smiechu, bezsenných nociach i únavou – hlbokou ako studňa – naplnených dňoch, ale zložitá sociálna sieť vzťahov v podobe individuálnych osudov ich rodinných príslušníkov, kamarátov i známych. Všetkých napokon – viac či menej – choroba zmení. Žil som nedávno tento príbeh a naučil som sa jedno: nikým – ani samotným predsedom vlády – si nenechaj ukradnúť energiu a nádej.
Vraj, pán premiér, nám tu ročne predčasne umiera cca 5 000 občanov v dôsledku nekvalitnej či včas neposkytnutej zdravotníckej intervencie. Príčiny sú subjektívne i objektívne. Tých päťtisíc z nás však nikdy nedostane možnosť zvolať tlačovú konferenciu, vykričať do sveta vety plné výkričníkov, lebo sme naozaj obyčajní ľudia z nie Vášho sveta.
Niekto Vám, pán premiér, nakreslil graf – ktorý už medzitým dvakrát aktualizoval – a Vy so sebaľúbou rozkošou surfujete po jeho oblinách na verbálne prepálených a nekonečne dlhých tlačovkách, vykrikujete do sveta spleť náhodných myšlienok a následne ich obsah korigujete, vyhadzujete státisíce eur na stovky pľúcnych ventilácii pričom iné prístroje a lieky v nemocniciach už roky akútne chýbajú, populistický objavujete čaro rómskych osád popierajúc štátom dlhodobo trpenú a netrestanú realitu.
Ale to, pán premiér, čo ma najviac desí na Vašom trojtýždňovom dobrodružstve, je zistenie, že z útrob verbálneho bojovníka proti korupcii sa na povrch neprehliadnuteľne derie Robert Fico či Peter Pellegrini, skrývajúci vlastné omyly za odborníkov či obviňujúci novinárov a kritikov z postranných úmyslov.
