Napriek tomu, že mi pred mnohými rokmi zomrela, vo veľmi mladom veku, mama (a život sa odvtedy delí na „pred“ a „po“), odmietam sa zúčastňovať orgií kladenia vencov, zapaľovania sviečok a hrobovej turistiky. Skúšal som to, ale nefunguje to!
Odmietam stáť pri hrobe a tváriť sa pietne a nevnímať pritom davy ľudí prechádzajúcich mi za chrbtom. Odmietam počúvať útržky viet: „... taká mladá ... asi syn ....“, „... zober ešte tie štyri vence a ponáhľaj sa ... ešte musíme stihnúť ...“, „... ja som ti vravela, že to zabudneš, ale ty stále ...“, „... pekný hrob ...“, „... toľko naháňania sa a je po sviatkoch ...“ Sviatok zmenený na preteky, na povinnú jazdu ... plný stresu, naháňania sa a výčitiek. Kde sa stratil obsah?
Odmietam sa zúčastňovať súťaže o najväčší, najhonosnejší a najdrahší veniec či kyticu, súťaže v počte zapálených sviečok ... , rovnako, ako odmietam akceptovať betónovú pompéznosť miesta našich posledných odpočinkov. Smrti svedčí skromnosť a pokora ... sme prachom a v prach sa obrátime.
Odmietam vnímať nami akceptovaný svet na jedno použitie – umelé kvety, čečiny, kahance ... dnes na hrobe, zajtra na skládke odpadu. Naivne si myslím, že len živé kvety môžu niečo zvestovať. Len tieto, rovnako ako my, zakvitnú do krásy, vyvolajú radosť, odolávajú víchriciam a mrazom, aby napokon povädli. Kruh sa uzavrie. Všetko má svoj čas žitia a čas umierania. Život sa má oslavovať životom.
V čase Sviatku Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých budem v horách so svojou dcérou. Neverím v Boha, ale myslím si, že aj on by chcel, aby sme na mŕtvych spomínali, ale venovali sa predovšetkým živým.
Ak existuje Boh, tak je aj v tráve po ktorej budeme kráčať, je v sfarbenom lístí jesene, v ranných hmlách a svitaní, je v súmraku a v nočnej oblohe, v zrkadliacej sa vode jazier a horských bystrinách, v prachu ciest a v mohutnosti brál ... je všade. A rovnako všade sú s nami ľudia, na ktorých nezabúdame.
Nemám rád prázdne gesta a bezobsažné sviatky, mama.
Poznáš ma, som rebel a bojovník, ten, ktorý si nikdy nedá povedať, ten, ktorý hasí čo ho nepáli ... je to môj spôsob života. Veď vieš, stále mi v hlave znie „Sme valiace sa kamene, nám nezáleží na mene“ ...
A rovnako vieš, že si stále som mnou. Prichádzaš ako neplánovaná spomienka v čase radosti i v čase smútku. Vidím Ťa v tme za oknom uháňajúceho vlaku, vo vločkách rozvíreného snehu v mojich stopách, v slnečných lúčoch na tatranských štítoch, v prúdoch riek, ktorými sa brodím ... Nezabudol som a stále platí, čo som pred rokmi napísal:
Šepkám si slovo mama
modlitbu pre dušu
vietor čo zhodil lístie
a čas čo vzal Ťa mama
už nikto nenapíše
Tvoj úsmev na perách
stratený v márnosti
ja blúdim svetom a zas
šepkám to slovo mama
modlitbu pre dušu.
Nemám rád prázdne gesta a bezobsažné sviatky, mama. Rovnako ako nemám rád pokrytcov a farizejov, klamstvo, alibizmus, podvody, ľahostajnosť, lenivosť, ničenie životného prostredia ... Ty dobre vieš, že mám svoju cestu.
2. novembra sa nestretneme, lebo nikdy sme sa nerozišli. Odpočívaj v pokoji. „Spánok je ako krátka smrť a smrť je ako dlhý spánok.“
P.S: Venované všetkým ľuďom, ktorých nosím v srdci.
