Veta v životopise a akýsi spoločenský honor stojí za ten pokus. Volebný. Ľudia bez osobných príbehov, bez reálnych komunitných aktivít, na straníckych princípoch a báze spoločenského vnímania (veď kto by už nepoznal riaditeľku školy, manažéra veľkej firmy ...) zapĺňajú kandidátky. A nezorientované stádo ich zvolí.
Veď je to kámoš od piva, miestny vybavovač dotácií pre športovcov, bývalý komunista z národného výboru či iba chlap na ktorého otca sa spomína v dobrom. A všetci majú vlastné stádečko roztlieskavačiek a drukujúcich, rôzneho veku a pohlavia. Komunálna politika ako spoločenstvo niekoľkých rodín.
Roky beznázorového stláčania gombíkov hlasovacieho zariadenia, hľadanie kompromisu medzi zásadovosťou a budúcou zvoliteľnosťou ostro nakloneného k uprednostňovaniu zvoliteľnosti, Ty mne ja Tebe, tajné stretnutia mimo pozornosti slušných a rozhľadených voličov na ktorých sa rozdávajú karty kto, kedy, kde, s kým, ako a prečo, následné vášnivé politické diskusie a predstierané konflikty demaskované samotným hlasovaním a pohľadom do krčmy.
Rozpadnuté cesty a chodníky, katastrofálny stav zelene zasadenej dedami, vyľudňujúce sa mesto, cenzúra v komunálnych médiách, projekty pre projekty – zaplatené a nikdy nerealizované, úvery pre budúce generácie a dotácie pre vyvolených, zosobnený verejný záujem... A čas plynie.
Voľby striedajú voľby. Povolebné analýzy a čistky rýchlo strieda čas nových kortešačiek. Ľudia frflú a zároveň volia starnúce, opotrebované a víziami nepostihnuté istoty.
Desiatky rokov v komunálnej politike, pár riadkov v životopise a NIČ. Päty zrazené k sebe, pohľad zabodnutý do lokálneho Laššákovej palca, stovky hlasovaní bez osobného názoru, len neodbočiť a kráčať vydupanou cestičkou najmenšieho odporu, za vodcom. Zabezpečiť seba, ženu, dcéru, brata ... na generácie dopredu. Trebárs aj v tieni Kríža.
A medzitým deti preč, vnuci na odchode, demografia mesta ako po vojne, na jazyku smrť ... , ale kŕč v ruke len stláča, stláča a stláča kolektívne tlačidlo.
„ ... a vždy budem konať vo vlastnom mene, chrániac tým záujmy občanov ...,“ ako rozprávka na dobrú noc demokracie. Principiálne hejtovať nápady iných, nepodporiť opozíciu, byť všade a nikde – vo všetkých komisiách, radách, poradných orgánoch ... , kráčať vytrvalo v straníckom šíku až na samotný okraj života.
Zastupiteľská demokracia. Kolektívna fraška o dvadsiatich, pätnástich či desiatich poslancoch? Rovnakých ako nudný záhon tulipánov. Bez diverzity názorov a postojov, bez odvahy niečo zmeniť či za niečo sa „pobiť,“ na verejnosti. Mnohých z ich malostí vyslobodí až smrť.
