Časť slovenských vedcov sa obrátila na predsedu vlády, ministra životného prostredia a predsedu výboru pre NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie s výzvou na posilnenie informovaného a zákonného rozhodovania o ochrane prírody a krajiny.
„Veď už zo zákona musia rozhodnutia a stanoviská orgánov a organizácií ochrany prírody a krajiny vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci (správny poriadok) či z najnovších poznatkov spoločenských, prírodných a technických vied a poznatkov o stave životného prostredia (stavebný zákon), poslúchajúc pritom o. i. jeden z ústredných princípov práva EÚ – princíp predbežnej opatrnosti. Nás vedcov ako producentov a zároveň kritických preskúmavateľov vedeckých poznatkov sa preto veľmi citlivo dotýka neklesajúce množstvo prípadov, kedy orgány verejnej moci na tieto princípy viac či menej nedbajú a aké dopady má táto nedbanlivosť na našu prírodu i spoločnosť,“ apelujú signatári a ďalej dodávajú: „Ide o nedávny prípad „dvojkoľajného“ odsúhlasovania pripravovanej rekonštrukcie a prístavby Chaty pod Chlebom v jadre Národného parku Malá Fatra, pri ktorom o. i. nebol rešpektovaný schválený program záchrany tetrova hlucháňa, ani stanovisko územne príslušnej správy národného parku a ani vedecké poznatky biológov vrátane niektorých signatárov tejto výzvy. Známy je však aj prípad rekonštrukcie chaty v lokalite Lenivá v Národnom parku Nízke Tatry, zámer výstavby heliportu na Štrbskom Plese v Tatranskom národnom parku, prípady živelnej urbanizácie v Území európskeho významu Turiec a Blatnický potok a mnohé iné.“
Problémom výzvy, ktorú som podpísal so zaťatými zubami a časť mojich známych – aktívnych občanov – ju na základe osobných skúseností s niektorými jej iniciátormi podporiť odmietlo – okrem jej rýchleho a formálneho vybavenie zo strany Úradu vlády SR – je fakt, že niektorí jej signatári nemajú žiadne morálne právo kohokoľvek k niečomu vyzývať. Sú súčasťou eurofondovej ochranárskej mašinérie zameranej na neustále monitoringy a inventarizácie, prvoplánovú publikačnú činnosť, bez významného verejného občianskeho hlasu.
V mene celoživotnej kariéry a v mnohých prípadoch aj v mene korektných vzťahov so štátnou správou životného prostredia, samosprávami, developermi, v prepojení na rôzne osobné záujmy napr. vo forme projektov, roky mlčali.
Boli ticho v Demänovskej doline či na Donovaloch v NAPANTe i nad Tatranskou Lomnicou či Štrbskom Plese v TANAPe, mlčali na brehu Váhu – s anexovou vydrou – kde na úseku Liptovský Mikuláš – Liptovský Hrádok developeri vybudovali štyri MVE a výstavbu piatej brzdia len občianski aktivisti, nie je ich počuť na brehoch zdevastovanej Liptovskej Mary so stovkami nelegálnych stavieb a s pomermi ako na Divokom západe.
Dlhodobo tvrdím, že ak dosiahnuté vzdelanie prestane slúžiť verejnému záujmu, zmyslom života sa stáva zbieranie titulov a naháňanie karentov, tak ide viac o „ja“ než o „my.“ A mnohí si vybrali práve túto cestu osobného komfortu, nielen v ochrane a tvorbe životného prostredia.
Formálna odpoveď z Úradu vlády SR
