Príbeh I.
K. ú. obce Smrečany. Pri nohách mi leží hlava hovädzieho dobytka a pozerá na mňa vytreštenými buľvami. Pretrhnutý ušný boltec naznačuje ukotvenie identifikačnej známky. Telefonujem na vtedajší okresný úrad životného prostredia ...
„Dobrý deň, tu Pado, našiel som hlavu kravy ...“
„Čo ste našli?“
„Hlavu kravy.“
„A čo my s tým a kde?“
„Neďaleko Smrečian a myslím si, že by to tu nemalo ležať.“
„A veď to obžere zver.“
„Čiže to nemienite riešiť?“
„Viete koľko dnes stoja kafiléria, my na to nemáme vyčlenené žiadne peniaze ...“
Tu telefonát skončil. Podal som podnet a vec sa riešila byrokratickou cestou.
Príbeh II.
Na stránke Ministerstva životného prostredia SR i Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR bije do očí zvýraznený oznam: „Čo robiť v prípade zaznamenaného úhynu vtáctva.“ Európu valcuje vtáčia chrípka a ja roky mapujem zimujúce vtáctvo pre SOS BirdLife Slovensko na úseku Liptovský Mikuláš – Okoličné / sútok s Belou. Je sobota. Kdesi za Podturňou. Pod vzrastlou smutnou vŕbou ležia dve kačice divé. Mŕtve. Telefonujem na krízovú linku.
„Dobrý deň, Pado, našiel som dve mŕtve kačice.“
Ticho.
„Hovorím, že som našiel dve mŕtve kačice.“
„Aha,“ znudene. „A kde?“
„Za Liptovským Mikulášom, pri Podturni, na Váhu.“
Opäť mlčanie.
„Je sobota, my tam nemáme koho poslať. Služba bude až v pondelok. “
„Prosím? A dovtedy čo s tým?“
„A nemohli by ste to zobrať do igelitky?,“ reaguje neznámy na druhom konci zjavne ignorujúci publikované pokyny.
„Prosím? Veď je napísané, že sa toho nemáme dotýkať.“
Ďalšie trápne ticho.
„Tak čo ideme robiť?,“ snažím sa udržať zjavne stratený dialóg.
„No vravím vám, že nemáme ľudí, že sa to dá riešiť až v pondelok ...“
Ukončujem hovor. Mŕtve kačice ľahostajne vegetujú na brehu Váhu. Odchádzam. Myslím na Ebolu, horúčku dengue ... Dúfam, že táto pliaga nepríde v sobotu.
T mínus pár mesiacov
Po sídliskách, cintorínoch, uliciach, parkoch ... krochkajú vypasené stáda premnoženej diviačej zveri. Obce a poľnohospodárske subjekty rátajú škody. Kadávery polihujú pred zdemolovanými motorovými vozidlami v smutnej štatistike zranených. Spoločenskou témou sú premnožené medvede. Na hraniciach s Maďarskom a ČR prešľapuje africký mor ošípaných. Ministerka Gabriela Matečná bojuje s poľnohospodármi, obchodnými reťazcami a vykrikuje niečo o potravinovej bezpečnosti a sebestačnosti. Štátna veterinárna a potravinová správa SR formálne vytyčuje prihraničné nárazníkové zóny.
Zdroj: Štátna veterinárna a potravinová správa SR
Súčasnosť
Za plotom najväčšej liptovskomikulášskej záhradkárskej kolónie sa váľajú metráky poľnohospodárskych prebytkov. Rozryté pasienky a čierna zver pred bránami mesta prezrádzajú, že mor ošípaných je ďaleko a ľahostajnosť je genetickou výbavou Slovákov.
Osem okresov východného Slovenska – po funuse – devastuje stavy diviakov. Dodávateľom mraziacich boxov nastáva doba hojnosti. Lov s pravidlami, doteraz brzdený sériami výhovoriek, nahrádza lov živelný. Divina na 72-hodinovej čakačke s ortieľom: konzumácia alebo likvidácia (Legitímnou otázkou sa stáva fakt, prečo mäso z domácich chovov je automatický likvidované pred doručenými výsledkami rozboru?).
Opäť raz niekto zaspal. Naháňa vlak mimo stanicu. Chytá psa za chvost. A obkecáva to ...
Tento štát je paródiou na záväzky, plnenie sľubov, kontrolné mechanizmy, akčnosť, ukrytou za vládne programy, zákony, vyhlášky, nariadenia, metodické pokyny, krízové štáby, formálne civilné poplachy a školské cvičenia, tlačové konferencie, v prostredí byrokracie vláčnejšej než je cesto na skalický trdelník.
Zatiaľ sa nedeje nič vážne, umierajú len prasatá.
