O niekoľko hodín všetci zasadneme k štedrovečernému stolu – po ročnej dávke vzájomného osočovania sa v anonymite sociálnych sieti – a navlečieme na niť času, my, vraj najsrdečnejší a najpohostinnejší národ na svete, ďalšiu korálku pokrytectva. V odrazoch sviečok v lesknúcich sa sviatkom dojatých očiach, ešte nedávno podliatych krvou vášne sekajúc brata, otca, kolegu v práci slovami ostrými ako čepeľ mačiet, zaznejú slová o láske, šťastí, zdraví a pohode, ale bez skutočného odpustenia.
V otepľujúcom sa svete neprichádza ani dar snehu, ktorý by prikryl fyzickú špinu verejného priestoru, jazvy nelegálnych skládok i roztrúseného odpadu, dokatované stáročné stromy, fekálny sliz grcajúce potoky a rieky, lebo krajina je vždy o(d)brazom ľudí, ktorí ju obývajú.
Máme duše Výchovu - ukrivdené zatrpknuté svety bez vízii a snov zúžených na prežívanie či zhŕňanie - ale materiálne nároky Západu. Chceme preskočiť štyri generácie a mať všetko hneď a teraz. Výsledkom je nielen fyzická a sociálna devastácia krajiny, ale aj korupcia, klientelizmus, rodinkárstvo a bezhodnotová politika percent.
Konzum zritualizoval Vieru a premenil ju na fajku v štatistickom dotazníku a mechanické odriekanie žalmov. Pľujeme na Prorokov súčasnosti, na ľudí Odvahy, lebo v ich zrkadlách vidíme vlastný Mordor, tu temnú ríšu Zla, ktorá je vraj nevyhnutnosťou, rovnako, ako sa pred dvetisíc rokmi pľulo na Ježiša Krista.
Na ceste k Veľkej Bráne mnohí maria svoje životy a prekrývajú vnútorné prázdno, bolesť a strach utekaním od problémov, bezbrehým konzumom, bez ochoty nastaviť druhé líce – za blížneho svojho, za ulicu či mesto, ktoré nazývame Domovom, za čistejšie rieky, krajinu i zdravie potomkov, za Pravdu Václava Havla a Lásku Matky Terezy. Tam na konci Cesty sa pritom nebudú pýtať na naše dôvody, výhovorky a obavy, ale na naše činy.
Patrónkou tejto krajiny je Sedembolestná Panna Mária, matka Ježiša Krista. Mám za to, že uplynulé desaťročia pridali k jej bolestiam novú stigmu – ako prebudiť národ, ktorý sa už len tak bezcieľne a bezhodnotovo trmáca časom a mrmle, znižujúc neustále latku vlastného bytia, slová Ezopovej líšky: „Aj tak je kyslé ...“
Želám Vám všetkým príjemné Vianoce a Odvahu v pokore.
