Sú krajiny, ktorých inštitúcie slúžia občanov a sú krajiny, ktoré s občanmi a proti občanom bojujú. Do ktorej skupiny patrí Slovensko je zrejme.
Štát vie daňovým poplatníkom ponúknuť predražené a kolabujúce informačné systémy, najnovšie eHealth, národné parky s vizážou lunaparku, rozkradnúť lesy v prospech blahobytu privilegovaných, oblbovať verejnosť aplikáciami typu TrashOut, ktorá negenerujú povinnosť úradov konať, s verejnoobstarávacím pokojom sa pozerať na vytekajúci arzén do rieky Orava či šírenie sa „toxického mraku“ vo Vrakuni.
Pred zodpovednosťou sa zavrie na Úrade vlády či v budove ministerstva na Nám. Ľ. Štúra. To ostatné zabezpečia ochrankári, hovorcovia a politická beztrestnosť. Nikto za nič nemôže, nezodpovedá, všetko je otázkou času. Nekonečného. Iba provízie a eurofondové odtoky sú vždy okamžité.
Kolorít priehrady Ružín. Vinník: MŽP SR (fotografia: internet)
Najnovšie sme sa dozvedeli – z úst hovorcu ministerstva životného prostredia – že na zálohovanie PET fliaš máme zabudnúť. Veď už v roku 2003 akýsi matematický génius z prostredia obchodu vyrátal, že zavedenie takéhoto systému by stálo 1,8 mld. Sk (Fakulta financií UMB Banská Bystrica oponovala 200 mil. Sk) a v roku 2018 iný génius – z toho istého prostredia – varoval pred zasypaním Slovenska PET obalmi z iných krajín. Celkom slušný pokus urobiť z najrozvinutejších krajín sveta – Švédska, Dánska, Nórska, Fínska – blbečkov.
Ak by si títo experti na teplú vodu dali minimálnu námahu, tak by v priebehu pätnástich minút zistili, že zálohovací systém odoberie v automate len fľašu s národným čiarovým kódom, že v Škandinávii sa miera návratnosti PET fliaš pohybuje od 88% do 94% (SR – 43 %) a nelegálne skládky odpadov či voľne pohodený odpad sú tu praktický neznámym fenoménom. A my sa tu aktuálne vytešujeme zo zákazu igelitových tašiek, čím sme len dorovnali štandardy Kene.
Návrat k zberačsko – loveckej kultúre ..., niekto vyhadzuje – iní zbierajú ... a rezortné ministerstvo zverejňuje tlačové správy o krajších zajtrajškoch ...
Sme drahou a neefektívnou krajinou neschopnou oddeľovať zrno od pliev – od úrovne politikov až po úroveň miestne občiansku. Aj preto nikdy neslúžila slušným občanom, ale len miestnym vagabundom a úzkej skupine ľudí, ktorých tváre môžeme identifikovať v rôznych Smotánkach, na Plesoch v opere či v diskusiách bez oponentov.
Neschopnosť nastavovať zrkadlo, zákony nielen vytvárať, ale ich literu aj napĺňať a kontrolovať, dvíhať spoločenskú latku ... vedie k účelovému zamieňaniu dôsledkov s príčinami a k hraniu sa na riešenie problémov.
V Ružíne – z ktorej za 520 000 eur bolo odstránených 3 000 ton odpadu – je opäť nakydané. Napíšeme ďalší projekt?
Vyčistime si Slovensko je fajn výzva pre násť-ročných priateľov batikovaných tričiek, ako ulievka zo školy a zdroj zdieľaných fotografií na Facebooku. Dané životné obdobie mám už našťastie za sebou.
Do toho istého súdka patrí aktuálna móda dotovaných polopodzemných kontajnerov, ktorých samotné osadenie nemá žiadny vplyv na mieru triedenia odpadov. Sú prachy a tak sa vymyslelo ako ich rozflákať.
Mnohé vecí – ak by sa chcelo – sa dajú vyriešiť šmahom ruky, jediným paragrafom v zákone či podpisom vyhlášky. To by však politici nesmeli byť bábkami na šnúrkach, ktoré zo zákulisia ovládajú predstavitelia – s verejne známou či skrytou identitou – rôznych ekonomických skupín, ktoré od roku 1989 úspešne kontaminujú slovenskú politiku a zamieňajú osobný záujem za verejný.
A tak sa hrajme ďalej ...
Každá krajina si nastavuje vlastné štandardy morálky, efektívnosti a zodpovednosti. Tie slovenské – aj v oblasti životného prostredia – sú mnohokrát tak nízko, že je problém ich už aj podliezť. Bez odretého chrbta ...
