Stalo sa tak v Poprade, v štáte zvanom Slovensko.
V krajine, v ktorej sú ľudia, ktorým o niečo ide, ktorí niečo iniciujú, vytvárajú, o niečo sa starajú ... vystavený neustálej byrokratickej šikane zo strany štátnej a verejnej moci.
Máme tu muža, ktorý po nociach opravuje chodníky v jednom zanedbanom slovenskom meste a máme tu starčeka, ktorý sadí stromy za niekoho, kto to má v popise práce. Oficiálne autority mestá vyhovárajúce sa na nedostatok finančných prostriedkov, pričom ide len o nedostatok vôle, tieto činy občanov komentujú ako partizánčinu. „Viete, keby si každý robil čo sa mu zachce ...“
A nerobí?
Nevidím okolo seba veľa mužov a žien, ktorí by sadili stromy, opravovali chodníky, ohlasovali nelegálne skládky odpadov ... Vidím však masu občanov, ktorým sú veci verejné ukradnuté, ktorých svet končí pred bráničkou ich domu. Ak vyslovene neškodia, tak aspoň neclonia tam, kde sa vyžaduje občiansky záujem, priloženie ruky k dielu ...
Vidím okolo seba nelegálne výruby, poškodzovanie drevín zlými výchovnými rezmi resp. úmyselným polievaním rôznymi tekutinami, znečisťovanie verejného priestranstva odpadkami, vytváranie nelegálnych skládok odpadov, vypaľovanie porastov tráv a bylín... a vidím, že toto mestskú (a ani štátnu) políciu veľmi nezaujíma.
Desaťtisíce priestupkov riešených dohovorom, dohovorom, dohovorom, dohovorom ... Všetko vraj chce čas.
Prešlo 23 rokov.
Videl som policajné manévre v Bratislave počas antigorilých protestov, demonštráciu sily zo strany polície a patetické reči jej autorít o násilí po niekoľkých hodených predmetoch z davu (asi nevideli demonštrácie v Grécku, Taliansku, Španielsku ...).
Rovnaké manévre však nevidím v tých častiach Slovenska, kde denno-denne horia trávnaté pláne, pred očami miznú národné parky, potoky a rieky sa menia na prietočné smetisko a slušní občania sú utláčanou menšinou skrývajúcou sa po zotmení v krytoch zvaných domy.
Úsmevné?
Politické elity tejto krajiny majú plné ústa „občianskej spoločnosti“, „zapojenia ľudí do veci verejných“, „počúvania hlasu zdola“ ..., ale ak niekto na celoštátnej či miestnej úrovni prejaví akúkoľvek iniciatívu, tak ho prevalcujú nezáujmom resp. mu vymenujú všetky dôvody „prečo nie“.
Slovensko nepotrebuje koncepcie rozvoja občianskej spoločnosti, splnomocnencov pre občiansku spoločnosť ... , pokiaľ slová „občan“, „iniciatíva“, „zapojenie“, „podpora“ ... budú pre byrokratický aparát štátnej a verejnej moci len formálnymi fázami a súčasťou predvolebných sloganov.
Štát, kde najväčším problémom represívnych zložiek je deduško sadiaci stromy môže do školských tried navešať tony preambúl Ústavy a hrať štátnu hymnu každých dvadsať minút, úctu a vážnosť si nikdy nezíska.
Apropo, ak by na Slovensku žil rozprávkový deduško, zo znelky Večerníčka, ako by asi dopadol? Zažína hviezdy, rozdáva úsmevy ... , ale predsa, pes nemá vôcku! Spoza ktorej záclony by sa ozvalo: „Do pút s ním, s hajzlom usmievavým ...!“
