Slovo „alej“ - na rozdiel od stromoradí musí byť tvorená radom stromov po oboch stranách cesty - pochádza z francúzskeho „allee“, čo znamená cesta, chôdza, vychádzka, ale aj chodba.
Ovocné aleje a stromoradia, ktoré dnes pri cestách masívne dožívajú – a to napriek povinnej starostlivosti - boli vysádzané už od skončenia II. svetovej vojny. Niekoľkokrát novelizovaný cestný zákon prvej Československej republiky, nariaďoval výsadbu stromov pri všetkých komunikáciách. Dreviny sa mali vysádzať, až na niektoré výnimky, za priekopou, čiže už na priľahlých pozemkoch, ktoré nevlastnil ani neužíval štát. Ich vlastníci a užívatelia však boli povinní vysádzať stromoradie na vlastné náklady, vybrať na to druhy drevín podľa rozhodnutia cestného úradu, ošetrovať ich a chrániť pred škodcami. Pripadol im za to všetok úžitok z týchto stromov. Na výrub stromoradia alebo jeho časti platili prísne pravidlá.
Všetko to však začalo veľmi dávno – osvietenými architektmi a panovníkmi, ako aj inšpirovaným a následne kresťansky - rituálne pokorným - ukotveným pospolitým ľudom.
Už architekt Marcus Vitruvius v antickom Ríme upozorňoval na význam vysádzania alejí, ktoré by tienili na verejných promenádach a hlavných cestách. Renesanční architekti ako Leone Alberti a neskôr i Andrea Palladio objavili túto tradíciu pre súčasný svet. A táto sa preniesla z Talianska na sever, výsledkom čoho sú napr. významné barokové „krajiny“ Českej republiky – prepojenie sakrálnej i svetskej architektúry s okolitým prostredím.
Prvé aleje v Uhorsku vznikali zároveň s prvými letohrádkami. Pospolití ľud odkukal kultúru šľachty a začal vysádzať dreviny pozdĺž ciest vedúcich ku kaplnkám, božím mukám, mlynom, čím – okrem uľahčenia orientácie, tieňa, oddychu pre ľudí i hospodárske či ťažné zvieratá – vzniklo oku lahodiace členenie priestoru na funkčné celky vzájomne prepojené sieťou ciest a chodníkov.
Za vlády Márie Terézie a Jozefa II nastal boom výsadby stromoradí a alejí u nás. V danej dobe napr. vyrástol na pravom brehu Dunaja bratislavský Sad Janka Kráľa ako prvý verejný park v strednej Európe. Pod vplyvom barokového klasicizmu sa na ploche lužného lesa vytvorila osemramenná hviezdica priesekov, pozdĺž ktorých sa neskôr vysadili stromoradia. Jednotlivé aleje dostali názvy podľa druhu stromov – jelšová, vŕbová, javorová ...
Už pred 260 rokmi vyšiel prípis, ktorý ukladal povinnosť vysádzať stromy pri nových cisárskych cestách. Vtedy tiež začali vysádzať prvé ovocné stromoradia. Okrem hospodárskeho úžitku mali aj vojenský význam, vojskám poskytovali orientáciu v teréne, potravu a v prípade potreby aj drevo na vozy a lafety diel.
Pred 150 rokmi sa v habsburskej monarchii dokončila výstavba cisárskych ciest a začali sa budovať vedľajšie neštátne cesty. Zákon nariadil vysádzať vedľa nich aleje alebo ak to ináč nejde, aspoň jednoduché stromoradia. Uprednostňovali sa ovocné stromy a moruše.
Zlatý vek tohto typu nelesnej drevinovej vegetácie – najmä v podobe výsadby produkčných ovocných drevín – skončil pred cca 50-60 rokmi. Súčasná rozpadajúca sa či dokonca úmyselne nivočená sieť stromov okolo ciest pochádza práve z tohto obdobia. Totálny úpadok prístupu k týmto významným krajinným prvkom nastal po roku 1990 delimitáciou ciest na rôzne samosprávne jednotky a inštitúcie. Svoju úlohu zohrala aj podprahová – nikým neriadená – kampaň proti pricestným drevinám.
Každá zrážka automobilu so stromom, aj v prípade opilcov, cestných pirátov a „nesmrteľných“ tínedžerov, sa interpretuje – aj s patričným mediálnym výtlakom – v neprospech dreviny. Každý pád stromu či konárov obdobne, pritom zákon o ochrane prírody a krajiny určuje povinnosť o dreviny sa predovšetkým starať.
Kritické myslenie nastupuje až v bezlesných oblastiach, bez vetrolamov, kde motorové vozidlá zráža z vozovky bočný vietor a zasypáva ju zvírený prach či sneh z okolitých polí. Svoje vedia rozprávať aj vodiči, ktorým za extrémneho dažďa, hmly, snehovej metelice či rýchleho vybrežovania miestneho potoka práve maják stromoradia ukazoval cestu v prázdnej kultúrnej stepi.
Mimochodom, v minulosti sa v ČR proti zámeru vlastníkov a správcov vyrúbať aleje a stromoradia pri cestách I., II. a III. postavila Komora českých architektov: „Hodnota týchto alejí a stromoradí je nerozlučne spätá s konkrétnymi miestami a regiónmi a preto ich nemožno nahradiť výsadbou v inej časti republiky.“
Kolektivizáciou historický vydrancované územia s potokmi bez brehových a sprievodných porastov, so svahovitými zornenými pozemkami - priam vyzývajúcich k bleskovým povodniam a masívnej erózii - popretkávanými bezútešnými líniami elektrifikačnej sústavy, sú bez vetrolamov, zasakovacích pásov, remízok. Voda sa tu stráca po hektolitroch. Takúto neživú kultúrnu step Spiša môžeme pozorovať od vydrnického tunela v smere na Spišskú Novú Ves. Krajinu bez genius loci, turistický neatraktívne predpolie NP Slovenský kraj, oblasť bez putujúcich Nomádov, lebo oko určuje smer cesty.
Kukuricou, pšenicou, repkou či cukrovou repou vysiate komunistické lány Podunajskej či Východoslovenskej nížiny boli síce víťazstvom pracujúceho ľudu, ale sú doposiaľ prehrou biodiverzity i zápasu o vodu v krajine. Od roku 1989 – napriek zástupu ministrov životného prostredia i pôdohospodárstva – sa nenašiel vizionár, nenašli národné finančné zdroje, nenašla odvaha, ktorá by viedla k zásadnej premene ekologický nestabilnej poľnohospodárskej krajiny na krajinu oku lahodiacu a zároveň produkčnú.
Miznutie nelesnej drevinovej vegetácie v rámci ktorej predstavujú aleje a stromoradia hodnotový svätý grál, regulácie vodných tokov, zasypávanie mokradí a odvodňovanie mokrých lúk – napriek všeobecnej vedomosti o klimatických zmenách a nutnosti adaptácii krajiny i sídel – je výsledkom pokračujúceho abnormálneho tlaku developerov, majúceho v nezriedkavých prípadoch charakter vydierania samospráv a ovplyvňovania úradov, na zhodnotenie pozemkov (výstava domov a logistických centier), bez kontextového myslenia a následnej zodpovednosti za sekundárne vyvolané efekty.
Oblasť okolo železničnej trate Bratislava – Komárno i brehy Liptovskej Mary sú ukážkami toho, ako ľudia hľadajúci život v prírode či rekreáciu v jej lone sú príčinou jej vymiznutia, ako pôvodné dediny v ktorých sa poznal každý s každým zožral rozvoj suburbii, v mnohých prípadoch pritom ide o učebnicový príklad architektonického nevkusu a vzájomne „nekomunikujúcich“ zámerov rôznych investorov. Nie je čas na krajinné plánovanie, lebo treba predať - rýchlo a teraz - štvorce.
Európsky dohovor o krajine - v SR chápaný čisto formálne - pritom definuje ochranu krajiny ako činnosti smerujúce k zachovaniu a udržaniu významných alebo charakteristických čŕt krajiny vyplývajúcich z jej historického dedičstva a prírodného usporiadania a/alebo z ľudskej aktivity.
Málokto si pritom uvedomuje, že nenásytne požierame najcennejší zdroj - voľnú nezastavanú krajinu, krajinu básnikov, tulákov, maliarov, milencov i oblasť produkcie potravín a vody. Trháme na franforce najstarší internet: pavučinu historických ciest s hrkotajúcimi vozmi obchodníkov či chodníky, ktorými kráčali naši dedovia za frajerkami z vedľajších dedín. Hryzieme motorovými pílami stáročné stromy so zarážajúcou bezsrdcovou ľahkosťou. Močíme pesticídmi do studničiek v terénnych depresiách, betónom viažeme slobodu riek a nazývame to pokrok.
A potom – u psychológov, psychiatrov, psychoanalytikov či mentálnych kaučov – hľadáme odpovede na to prázdno a napriek bohatstvu i úspechu život zadúšajúci smútok.
