Internetové diskusie sú preplnené príspevkami obhajujúcimi vyhadzovanie odpadu do prírody a vyhýbaniu sa jeho triedeniu, ničenia verejnej zelene v prospech prvoplánovej a mnohokrát zbytočnej revitalizácií námestí či výstavby parkovísk ... , a to všetko v atmosfére nihilistického školstva, zomierajúceho zdravotníctva a bezprávneho práva.
Každý deň vznikajú články profesionálnych novinárov i blogerov dokumentujúce prehlbujúci sa spoločenský rozklad, strácajúci sa záujem o veci verejné, a to všetko v atmosfére plaču a zúfalstva individuálnych obetí byrokracie úradov, nekonajúcej polície či súdov bez súdnosti.
V RTVS započala normalizácia a časť národa nadšene tlieska.
Návraty odídencov konfrontujú žitú súčasnosť so stavom – fyzickým i mentálnym – krajín na západ od našej hranice. A to porovnanie nevyznieva pre nás lichotivo.
Netuším a neviem odpovedať na otázku kde sa v značnej časti národa berie ta zautomatizovaná ľahostajnosť, to každodenné pľutie na spravodlivosť, veci za bráničkou vlastného domu či na samotnú podstatu krajiny, ktorej vizuál – marketingovo vyretušovaný – tak ochotne využívame pri propagácii Slovenska ako turistickej destinácie.
„Ale som s nimi vyje ... l!,“ kričí z úradov, ulíc miest a dedín, okolia potokov a riek, z údolí a hrebeňov hôr. Špina administratívnych podvodov – daňových, dotačných ..., špina ulíc, ciest, lúk, hájov, riek, ako prejav mentálnej špiny pulzujúcej v chorých hlavách.
„Za slušné Slovensko!,“ v krajine akcesorického hľadania slušnosti, v ktorej je slušnosť komparatívnou nevýhodou, osobnou tragédiou na ceste životom – v každodennom strete s verejný priestor a úrady obsadzujúcou aroganciou.
V záhradách tuje a anglické trávniky, v umelých jazierkach zlaté rybky, za plotom – vo svete nikoho – exkrementy životného štýlu, potoky plné plastov a svahy pretekajúce komunálnym odpadom. A medzitým futbal, kostol ... svadby a pohreby ... zásnuby a rozvody ... práca ... stavba domu ... dovolenka Chorvátsko, Turecko, Španielsko ... , len tak pretiecť životom s nálepkou strojenej „slušnosti“ podľa vzoru Slovensko. „Nemám čas ..., nezaujíma ma ..., aj tak to nezmením ..., nenaštvem suseda ...“
„Za to môžu politici!,“ ozýva sa z hrdiel ľudí - po treťom pive a piatej borovičke, ktorí ešte nesedeli v aute triezvi, žumpu vypúšťajú zásadne počas povodňového stavu a z firmy pravidelne vynášajú drobnosti „veď za ten plat si to zaslúžia ...“ Poznanie, že národná rada je len štatistickým obrazom nás samých, ostáva neobjavené.
Je tu jar. Zúfalo hľadáme krásu a pokoj brodiac sa vo fyzickej špine krajiny a mentálnej špine úradov. Otvárame oči, ktoré sa nám niekto snaží zastrieť šatkou výhovoriek a štátom organizovanej propagandy. Píšeme podnety, sťažujeme sa, čelíme obštrukciam a priamym či nepriamym vyhrážkam a okolo nás krochká národ. Vo válovoch nasýpané sociálne balíčky, bruchá zatiaľ plné, na chlieve nový náter a tak krochkajú, krochkajú a krochkajú. A všade okolo seba špinia ...
Jarný pozdrav zo slovenských dedín. Nelegálne skládky ohlásené prostredníctvom TrashOut, ktorými sa nikto nebude zaoberať, nakoľko nejde o ohlásenie v súlade so zákonom ... A starostovia či štátna správa životného prostredia tieto objekty nevidia.
