Zoznámili nás psy. Pred rokmi. Dvaja zaľúbení bastardíci spojili dvoch neznámych ľudí šnúrkou rozhovorov. O zdraví, psoch, rodine a občas politike. Meno vzrastom útlej a chorľavej dôchodkyne, s plachým úsmevom, preriedlými vlasmi a verbálnym prejavom kadencie guľometu, som donedávna nepoznal. Ako súčasť anonymných a početných pouličných stretnutí psíčkarov nebolo podstatné. Prešiel čas ...
Jeseň 2018. Na tvári utlej ženy leží tieň. Vpadnuté oči, kdesi stratený úsmev a v hlave rozbuška nevypovedaných slov. Malé povzbudenie a hrádza sa trhá. Drobné slzy a prúd viet o dlhodobom prenasledovaní a verbálnych útokoch zo strany dvoch žien – matky a dcéry, vraj lokálne celebrity, ktoré sa z všetkého napokon vyvlečú, korunovanom včerajším fyzickým kontaktom. Rozhorčene sa pýtam: „A čo robia vaši synovia?,“ a pokračujem „...treba to okamžite ohlásiť polícii, mám za to, že sa to bude len stupňovať ...“ Prešiel čas ...
09.06.2019. Víkend. Trebišov. V mestskom parku čítam preposlanú SMS správu (autentický prepis): „Pani Janka! Prajem vam krasny vikent! Povedzte manzelovize mala som ho pocuvnut a nemala som to tan nechat ked ma minuly rok napadli tie ... V piatok vecer ked som odchadzala od syna do svojkho bytu ma znova napadli ale pestou mi udrela mladfa do tvare hned ma zaliala krv z nosa priserna bolest hlavy a nosa tak sme boli na pohotovosti. Mam zlomeny nis este mi spravili CT a cimi ta rana nezasiahla hlavu chvala bojhu mam ju v poriadku a vdera sme boli na policii dali mi este papier aby to vypisala doktorka a mam s tym prist v piatok.“ Policajti sa na miesto činu neunúvali. Prešiel čas ...
Páchateľky behajú po slobode, v bezprostrednom kontakte s ich obeťou. Dôchodkyňa, ktorá sa bojí vychádzať na ulicu a po večeroch je preventívne doprevádzaná synom, pobehuje medzi okresnou prokuratúrou Liptovský Mikuláš a policajným oddelením, domáhajúc sa spravodlivosti. Na chvíľu sa stráca potvrdenie od lekárky. Píšem krajskému prokurátorovi v Žiline o nehoráznom postupe polície, o kolúznej väzbe ...
... a čakám na spravodlivosť. Nie pre seba, mojich blízkych či príbuzných, pre kamaráta z detstva, ale pre neznámu pani z ulice, pre každého občana tejto krajiny.
Konštatovania súdu, že v kauze Filipa Rybaniča policajti nepostupovali správne a pri získavaní dôkazov robili podvody, nie je vôbec prekvapivým. Ide len o špičku – mediálne sledovanú – policajného ľadovca.
Každý, kto so silovými zložkami prichádza do pravidelného kontaktu narazí na povýšenecký a pred verejnosťou uzatvorený systém prapodivných insitných postavičiek, vraj zástupcov spravodlivosti – rôznej odbornej i mentálnej úrovne, s neznámymi osobnými motívmi vstupu do policajnej služby.
A slovenská občianska výchova žiaľ nenaučí nič, nieto ešte základy úspešného odolávania svojvôli štátu.
