A máme to tu opäť. Ako pravidelne sa opakujúci kreatívny produkt marketingových oddelení firiem. Raz sa zachraňujú slovenské lesy, inokedy na početných rúbaniskách prekonávajú národné rekordy v počte vysadených stromčekov zmagoreným firemným kolektívom nepoznajúcim právny základ obnovy lesa. Na tejto vlne aktuálne surfuje už aj Slovenská sporiteľňa, ktorá sa výsadbou 300 000 stromov rozhodla prispieť k verejnému zdraviu a zachovaniu zelene Slovenska.
Za lesy zodpovedajú - vrátane pestovných činností - vlastníci, správcovia alebo nájomcovia pozemkov, ktorí sú obnovu lesa povinní realizovať z účelovej rezervy vytváranej v rámci vlastného hospodárskeho výsledku.
§ 20 ods. 4 zákona o lesoch: „Obnovu lesa na holine je obhospodarovateľ lesa povinný vykonať najneskôr do dvoch rokov a v ochranných lesoch do troch rokov od skončenia kalendárneho roka, v ktorom holina vznikla, okrem chránených území s piatym stupňom ochrany; ak ide o holiny s ponechaným odumretým lesným porastom, kde je nebezpečenstvo ohrozenia života alebo zdravia pri obnove lesa, lehota neplynie.“ Bez firemných príspevkov a mediálnych tančekov.
Záchrana slovenských lesov zbierkami a teambuildigmi obkecanými ako spoločenská zodpovednosť začala – v úmyselne prehliadanom kolorite tisícok kamiónov odvážajúcich drevo z národných parkov a mastení si vreciek establišmentu , v prázdnych slovách splnomocnenca pre obnovu Tatier Ivana Štefanca tam kde bol les, bude opäť les – po veternej kalamite v Tatrách v roku 2004. Odvtedy namiesto diskusie o lesoch, národných parkoch, lesy – aj za významného populistického prispenia súkromného sektora – zachraňujeme zbierkami a povrchnosťou.
Ak slovenské firmy trpia prebytkom voľných finančných zdrojov i rúk ochotných pomáhať mali by sa namiesto „záchrany slovenských lesov“ venovať výsadbe drevín v obciach i tzv. voľnej krajine, vytváraniu nových krajinných štruktúr v podobe remízok, vetrolamov, alejí, sprievodnej zelene potokov a riek resp. revitalizácii stoviek kilometrov rozpadajúcich sa ovocných alejí okolo štátnych ciest.
Pod Blaníkom v Českej republike - s výsledkom 22 rokov / 220 km – to už dávno pochopili. Aj bez preplatených reklamných či PR agentúr.
