Prežili sme Vladimíra Mečiara s komparzom Jána Slotu či Jána Ľuptáka, prežili sme aroganciu Mikuláša Dzurindu v druhom volebnom období ... a dostali – v darčekovom balení Ivety Radičovej – Róberta Fica s pridanou hodnotou Andreja Danka.
Hrubých mafiánov, polovičné profily diaľnic s Claudiou Schifferovou, kadenciu slov pod krvou podliatymi očami Vladimíra, zdanlivo majúcich obsahový význam a elementárnu logiku, vystriedal naškrobený Mikuláš preonačený mediálnymi poradcami na „ ... takto otázka nestojí ... odpovedal som ... nevkladajte mi pán redaktor ...“ a kult bielych golierov. Dnes vidíme na televíznych obrazovkách obdobné očí a ústa chrliace nenávisť a paranoju v kombinácii s prostoduchosťou a mizernou slovenčinou aktuálneho politického súputníka Andreja D.
Viac ako dvadsať rokov sa čvachceme v špinavej kadi zvanej štát, so zatuchnutou a roky nevymenenou vodou, v ktorej pod temnou hladinou plávajú vzájomne spriaznené dravce loviace korisť, mľaskajúc si uzurpujúc životný priestor i bezbrehé nároky na potravu – domácu i tu európsku.
Niekto nám tu neustále volí vlády národnej hlúposti, zlodejov a podvodníkov, rozvracačov verejných financií, populistov bezplatnosti a Nikto sa k tomu poulične nepriznáva.
Manažéri bez schopností a iba pre dobré časy, preplatení ako kasíno v Las Vegas, plienia zdravotníctvo, školstvo, dopravu ... v opare hlušiny slov početných hovorcov. Vyvodzovanie zodpovednosti je tu neznámym pojmom. Funkcia za funkciou sa valí, bez ohľadu na vzdelanie a prax, rodina a strana vždy podržia. Brusel ako odkalisko neschopných.
Pavúky rozlezené po nemocniciach, vysokých školách, štátnych podnikoch ... , pavúčie rodiny – zosieťované to spoločenstva bratov a sestier, bratrancov a sesterníc, dcérušiek a synáčkov partajníkov. Neboj sa, niekde ho strčíme. Kúpené tituly, klientelistický obsadzované kľúčové pozície, rodinkárstvo. A hlúposť v priamom prenose.
Dvadsaťroční podnikatelia v autách za desiatky tisíc eur, haciendy za státisíce, značkové chodiace handry v ovinutí zlatokopiek. Konzultačné a právne služby, obchod a sprostredkovanie. Pivničné tendre a tučné provízie. Príbeh detí Štb-ákov a nomenklatúrnych kádrov, podnikateľov so slamou v ústach. Vlastnou hlavou.
Neustále zmeny zákonov, odbavovanie sa na drobných podnikateľoch a naivných poctivcoch, zamestnanecká šikaná ľudí. Pracujúci plebs žijúci v neustálom strese, neistote, znechutení, niekde medzi päťsto až sedemsto eurami, ľudia kosení civilizačnými chorobami a zodretí lopotou až do špiku kostí, strácajúci úsmev na uliciach i v rodinách. A k tomu paralelný svet politikmi a médiami vytváranej inej reality.
Spriemerovali sme mzdy, pracovný čas, infláciu, kúpyschopnosť, právo na dôstojný život ... a rozomleli konkrétne príbehy ľudí a jednotlivých rodín na štatistické ukazovatele. V priemere sa máme všetci úžasne.
Starneme a lúčime sa. Odprevádzame tisíce našich detí a vnúčat k vlakom a autobusom odvážajúcich Budúcnosť do krajiny Neznáma, kde dočasnosť sa mení na trvalý pobyt. Mesta a dediny vymierajú, rodičia nevidia deti a vnúčatá starých rodičov, čas a vzdialenosť rozdeľuje, iba komunálne a štátnozamestnanecké klany si naďalej predávajú rodinné štafety, až do skonania vekov.
Celé generácie tlačiace balvan stabilného spoločenského vývoja v povzdychu: „Aby sa deti mali ...“ Vojny, hospodárske krízy, zmeny spoločenského zriadenia, privatizácie, menové reformy vrátane príbehu z koruny do eura, rozpad štátu ... Iba človek – mravec, zatni zuby, akceptuj, adaptuj sa.
A keď už máme pocit, že cez chmáry každodennej reality prenikol lúč svetla, tak večne podráždený Róbert nám – bez pokory, sebareflexie a čo i len mihnutia oka – oznamuje, že si trúfa aj na Ústavný súd. Táto noc je už príliš dlhá.
