Ohradený Liptov (Foto: Richard Pouš)
Vlastnými krokmi sa dotýkať krajiny, nechať sa viesť rukou zaprášených poľných ciest či machom vystlatých horských chodníkov.
Spájať kropaje vlastného potu s kvapkami dažďa či zrážajúcich sa chumáčov hmiel. Nastaviť tvár slnku v radostnom opojení dňa. Zabárať šípy oči do blankytnej tabule oblohy či počítať kučeravých nomádov putujúcich nebesami.
Pozdraviť Kríž na rázcestí a s pokorou v srdci sa skloniť pred stáročnou Božou mukou.
Byť unášaný zdanlivo nekonečnou lipovou alejou či znameniami starých ciest. Počuť hrkot dávno stratených povozov, vravu obchodníkov i cval poslov Dobra i Zla.
Pahltne piť vodu prameňov a cítiť v nej ruky kosca, úsmev slúžnej z majera i otrasy ráznych krokov hájnika. Zhrnúť jej z tváre napadané lístie, posunúť kameň na okraji, pozdraviť sa a usmiať.
Čeliť bičiskám horských víchrov s ľahostajnosťou Vesmíru.
Navliekať korálky vlastných stôp na opustené a zasnežené pláne.
Byť vlkom.
Ešte je čas ...
... túlať sa, brodiť po pás v snehu, hltať prach ciest, čľapkať bažinami, preskakovať potoky, drať sa kroviskami, sypať sa skalnými morenami ...
... v krajine voľnej ako krídla orla ...
... v dobe mamonu a stavania plotov.
Krajina mizne v súkromných rukách. Hady nových bariér ohraničujú slobodu. Zákaz vstupu sa vyhráža pútnikovi. ICH lesy, polia, lúky, mokrade, potoky i rieky.
Vyblednú turistické značky a schátrajú rázcestníky, ubudnú cesty a pribudnú rampy, zmnožia sa vlastníci a vymrú nomádi. Uzavrie sa doba dotyku srdcom.
Ešte je čas ...
Vykročiť.
