V kalužiach, ktoré tu zostali po prvom májovom daždi videl odraz svojej tváre. Kráčal pomalým krokom, ale ani netušil kam. Nemohol sedieť doma a vidieť vypočítavé otcove pohľady, ktoré ho spaľovali viac ako ten najsilnejší oheň. Nemohol vidieť matkine sklamanie z toho, že nie je ochotný ani len kvôli nej si spraviť poriadok v izbe. Vždy vravela: " Poriadok v izbe, znamená poriadok v živote. Kedy s tým niečo spravíš?" Každý deň dúfala, že sa raz vráti a jej syn nebude bordelárom a faganom, ale konečne sa upraví, oblečie, uprace si svoj neporiadok a zaradí sa do bežnej spoločnosti. Vybavila mu prácu, respektíve niekoľko. V miestnej fabrike na výrobu pneumatík vydržal 2 dni, v supermarkete necelú jednu nočnú smenu, v obchode s tabakom robil takmer týždeň, ale vyhodili ho, pretože si brával odtiaľ cigarety. Jediná práca, ktorá ho bavila a ktorú robil takmer mesiac, bola v psom útulku. Od rána do večera behal medzi tými krížencami z ulice, staral sa o nich, hladkal ich, nosil im vodu a jedlo a usmieval sa. Bol to jeden z tých úsmevov, v ktorých človek vidí odraz malého šťastného chlapca. Lenže aj táto práca skončila, pretože mesto už viac nebolo ochotné finančne podporovať útulok. Zlomilo mu to srdce, ale nie kvôli tomu, že opäť nemal robotu. Ale kvôli tým desiatkam psíkov, ktorí zrazu prišli o svoj provizórny domov. Keď sa dozvedel, že útulok zatvárajú, preplakal vo svojej izbe takmer celú noc. Na druhý deň ráno sa pred dverami mestkého úradu objavili psie extrementy. Polícia po páchateľovi pátrala, zatiaľ bezvýsledne...
Napriek tomu, že vonku bolo takmer letné počasie a slnko príjemne hrialo, on mal na temene položenú kapucnu. Na očiach mal slnečné okuliare. Kráčal popri mestkom potoku a sledoval deti smerujúce do škôl. Videl budúcich robotníkov, flákačov, umelcov, feťákov, inžinierov. Stretával stovky ľudí, ktorí smerovali do práce. Málokto z nich sa usmieval, napriek tomu, že mali drahé autá, usporiadané životy, stabilný príjem. Každý kráčal s davom, ale myšlienkami bol niekde inde. Mnoho chlapov, ktorí boli tak nafúkaní, že sa zdalo ako by celé námestie bolo primalé na ich rozkývané arogantné plecia. Mnoho žien, ktoré sa tvárili tak povýšenecky akoby celý svet bol o poschodie nižšie. Jeho si nevšímal nik, chlapec s mastnými vlasmi v špinavých teniskách bol ako duch. Ale každý ho poznal, minimálne z videnia. Bol akýmsi maskotom týchto ulíc, po ktorých prechádzal takmer denne a pravidelne sám.
Keď prechádzal popri parkovisku, videl nádherné autá. Krásne SUV modely zahraničných značiek, luxusné takmer limuzíny, vytunované športové diable s nádherným zvukom. Elektróny, tmavé sklá, chrómované nárazniky ho oslepovali viac ako samotné slnko. Z každého auta znela hudba tak nahlas, že šofér nemohol počuť ani len zvuk motora. On auto nemal, hoci miloval zvuk čerstvo natankovaného motora. Vedel oceniť nádherné krivky automobilov. Mohol mať to auto už niekoľko krát, ale akoby mu nikdy nebolo súdené. Kráčal ďalej až prišiel pod jeden dialničný podchod, kúsok od rieky, ktorá mestom pretekala. Steny tunelu boli pokreslené rôznymi nápismi, ktoré mnohým dospelým nedávali zmysel. Niektoré z nich tam písal on sám.
Na konci tunela bolo schodisko do výšky niekoľkých metrov a na ňom sedel mladý párik. Vedľa nich boli porozhadzované prázdne flaše od alkoholu a plechovky od piva. Keď bol od nich necelé tri metre, dievča sa mu prihovorilo: "Pozor, kúsok od nás spí líška." A naozaj, ako prišiel bližšie, zbadal ju tam. Unavene zdvihla hlavu, ale ani na neho nepozrela. Hneď vedel, ktorá líška to je. Deň predtým jedna bežala cez ulicu popred dom jeho rodičov. Miestny poľovník po nej strieľal. Dospelí boli zhrození, že líška behá poblíž ich naškrobených dvorov a deti revali, nech ju zastrelí. Tak veľmi si chcel sadnúť k nej a pohladiť ju. Bola ako on, zaspávala sama na okraji spoločnosti a každý deň bol pre ňu boj o vlastné miesto na zemi. Už nikdy viac ju nevidel, ale spomienka na ten bezbranný život, ktorý bol tak podobný tomu jeho, mu nedovoľovala prestať na ňu myslieť.
Ľudia sediaci v autách, ponáhlajúci sa do práce, nikdy nezazrú spať líšku pod tunelom. NIkdy neuvidia slnečný odraz na plávaúcej hladine rieky, nikdy neuvidia pohľad do očí malého zafúľaného psíka, ktorý hľadá svoj domov. Tak ako všetky zatúlané zvieratá, aj on chcel len nájsť na zemi kúsok miesta, ktorý by mohol nazvať svojím domovom. Vedel, že jeho srdce stále nenašlo ten malý kúsok zeme, jeho duša stále nenašla svoje naplnenie, jeho príbeh pokračoval a on ho písal každý deň. Nevedel kam jeho kroky povedú daľej, nevedel či sa niekedy dokáže zaradiť do davu ľudí, ktorí nevidia nič viac ako vlastné ego. Chcel len kráčať, dňom i nocou. Nestál o uznanie od ľudí, ktorí za slovami chvály skrývajú závisť. Nestál o peniaze, ktoré svojou diabolskou mocou pripravovali ľudí o ich vlastnú identitu. Nestál o nič. Záležalo mu len na tom, aby sa ešte niekedy znova našiel aspoň jeden jediný človek, ktorý sa dokáže usmiať na ranné svitanie bez toho, aby od neho niečo očakával. Bol vďačný za každý deň, vďačný za každú jednu chviľu, ktorá nebola pokazená chtíčom a sebaklamom.
V každom z nás je kúsok tuláka. Kúsok človeka, ktorý ešte vidí krásu prírody a nechce ju zničiť pre potreby svojej materialistickej stránky. Tento chlapec je hercom za oponou bez potlesku, milionárom bez peňazí a jediné, po čom túži, je poslať svoje pocity ďalej a dúfať, že ľudstvo v sebe ešte má dosť sily a odvahy na to, aby sa vedelo pokloniť pred vlastnou hrdosťou a prijať svet s tými krásami, ktoré nám ponúka a nehľadať šťastie v materiálnych hodnotách, ktoré po čase aj tak vyblednú, zmiznú alebo zaniknú. Naše duše sú špinavé, niektoré viac iné menej. Sú napáchnuté falšou, zablatené snobizmom, poškvrnené peniazmi a zakvapkané od arogancie. Tulák v tomto príbehu nemá meno, pretože žiadne nepotrebuje. Svojími krokmi hľadá čistotu duše a myslí na zatúlanú líšku. Pevne dúfa, že sa jej podarilo uniknúť pred výstrelmi ľudí. Verí, že jej príbeh neukončil strach obyčajného človeka, ktorý z toho strachu pred neznámom bol schopný zabiť nevinné zviera.
