Na stole horí sviečka a jej roztopené kúsky padajú na papier. Jeden, druhý, tretí a spolu s nimi moje slzy úzkosti a bezmocnosti.
Z poličky spadne knižka. Čo sa deje? Srdce mi búši a čudujem sa, že ešte neprebilo moje telo. Opäť je to tu. Pozriem von a vidím len víriaci sa hnev vojakov, ktorí ničia posledné kúsky tejto krajiny. Rýchlo sa skloním k špinavej zemi a rátam výbuchy. JEDEN, DVA, TRI .... a v duchu sa modlím a prihováram k anjelom strážnym. Rukami si snažím brániť aspoň hlavu a cítim dotyky padajúcich vecí okolo mňa. Necítim bolesť, smútok, ale strach. Strach o ľudí, ktorí sú von. Ich výkriky počujem stále silnejšie a silnejšie a prenikajú mi pod kožu. Ako im pomôcť? Moje ústa bezmocne kričia: „VYDRŽTE!!!". A to aj s vedomím, že ma nik nepočuje a moje slová sa stratili v tej špine.
Tma, ticho a ten neuveriteľný pokoj. Stojím a nedokážem urobiť ani jeden krok, niekde v diaľke vidím približujúce sa svetlo. To svetlo tak zvláštne hreje a to aj napriek tomu, že je ďaleko. Stále je bližšie a bližšie až sa mi začne z toho jasného svetla vynárať postava. Kto to je? Pýtam sa sama seba. Postava sa náhle stratí a vytvorí sa obraz. Moja rodina, ktorá sa usmieva na mňa a tešia sa na môj príchod.
Zrazu začínam cítiť chlad a pomaly sa prebúdzať. Všetko vidím rozmazané a nejaké ľudské ruky sa natiahli ku mne. Jemný a príjemný hlas sa ma opýta: „Si v poriadku?", ale ja nedokážem vydať zo seba ani len hlások. Jeho ruky mi pomôžu vstať a moje oči začínajú vnímať všetku tú hrôzu. Niekde vnútri mňa cítim silu, bojovnosť a odhodlanosť. Vykročím k dverám a bojazlivo stlačím kľučku, aby sa otvorili dvere. Ten víriaci sa prach mi napadne oči a začínam cítiť štípanie. Nevadí, ani to mi nezabráni pokračovať v ceste. Obzriem sa a vidím telá tých kričiacich ľudí, ktorým som posielala silu prostredníctvom anjelov. Prečo toto dopustili? Odišli? Zabudli? A v tom momente, keď moju myseľ zaplavím týmito otázkami, spomeniem si na to hrejúce svetlo, ktoré mi dalo silu. Na ten obraz, ktorý ma vrátil späť. Áno, boli to anjel Nádeje a anjel Sily. Práve oni mi pomohli vstať, kráčať a dali mi silu pomôcť tým úbohým zraneným ľuďom.
Ako tam stojím, špinavá a uplakaná, na pleci pocítim dotyk ruky. Otočím sa a je to on, človek, s ktorým som prišla pomáhať. „Ideme na to?", opýtal sa. Jemne prikývnem hlavou ako náznak súhlasu a vykročíme k prvému zranenému.
Toto bol pondelok v tomto svete, no v inom každý ráno vstáva s nechuťou do ďalšieho týždňa. Ale zabúdame, že v tom našom, „pokojnom", svete nevyužívame minúty dobra, ktoré máme. My sami si z nich robíme Minúty ZLA.
