Katarína Palečková
Odpusť mi život...
Poznáte pocit, keď stratite dôveru v samého seba? Keď vás prestane všetko baviť a vadíte sám sebe? Neviete, čo chcete, ale ste presvedčení, že všetci okolo vás vám chcú zle?

Poznáte pocit, keď stratite dôveru v samého seba? Keď vás prestane všetko baviť a vadíte sám sebe? Neviete, čo chcete, ale ste presvedčení, že všetci okolo vás vám chcú zle?

Opäť úsmev na tvári a spokojnosť u mňa zavládla, prepáč mi, ak som Ťa mojim rozhodnutím sklamala. Nemala som už viac síl pokračovať v tom trápení, neustále plakať, že môj život sa ocitol v ohrození.

Jún, slnko, voda, Amerika a úsmev na tvári, kto by to bol povedal, že moje srdce za Tebou ešte stále tak veľmi žiali.

Letný vánok, jemne hojdajúca sieť, slnečné lúče zohrievajúce moje líca. Moje myšlienky stoja a privreté oči mi premietajú tmu. Sladký pocit nemyslieť, nekombinovať, neponáhľať sa, len tak ležať a nechať sa unášať jemne kolísajúcimi konármi stromov.

V kalendári svieti pondelok. Je tento deň niečím výnimočný? Možno áno, ale v inom svete ako tu. Za oknami je ticho, ticho pred búrkou. S korunami stromov sa pohráva vietor a vytvárajú melódiu smútku. Každý jeden domov, ktorý stojí na pôde tejto krajiny ukrýva v sebe strach, niektoré dokonca aj smútok a plač zo straty blízkych. Cítim sa ako cudzinec, ktorý vpadol do zvierania tej najhoršej nočnej mory. Snažím sa prebudiť, ale nejde to.

Tma, ticho a víriaci sa prach. To sú moji spoločníci posledné hodiny, dni, týždne, mesiace či roky. Kde tu započujem znejúce hlasy niekde v diaľke a neustále dúfam, že kľučka na dverách svojim pohybom nie len zotrie prach zasadnutý na nej, ale pustí dnu lúče svetla a tam uvidím tie krásne a vysmiate detské tváre. Márne .... ostala mi len kniha spomienok.

Dňa 15. Novembra 2011 o 15.00 hodine v aule Univerzity Komenského v Bratislave sa uskutočnila verejná prednáška novinára Joshua Friedmana, ktorý sa radí medzi najznámejších amerických novinárov.

Keď som si prečítala tému Mojich 7 divov, okamžite som sa zamyslela. Áno, viem, nie vždy to moje zamyslenie sa nad vecami dopadlo najlepšie, no v tomto zamyslení som mala jasno. Myslím si, že každý jeden z nás máme rôzne hodnoty života a jeho cena je pre každého odlišná. Tak to bude aj pri 7 divoch. Ako tak sedím a píšem tieto riadky, hlavou mi lieta mnoho pekných myšlienok, ktoré by som napísala. Vôbec nemusím uvažovať nad jednou vetou pol hodinu. Pero mi kĺže po papieri tak ako myšlienky udávajú tempo. Môžem povedať, že príčinou bude jasnosť, ktorú mám v mojom živote a viem, čo je pre mňa najdôležitejšie. Mojich 7 divov nespája žiadna konštrukčná veľkoleposť, ale sú pre mňa úžasné.

Opäť som sa zamyslela a ... píše sa 7. Január 2013, som študentkou druhého ročníka na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Ako a kedy ubehol ten čas?