Čo sa stalo s tými nadšenými deťmi, keď ma 1x uvideli? Odišli? Zabudli? NIE!! Slečna Technológia zničila ich chuť na pohyb a cit k prírode.
Stojím bez pohnutia dlhé roky, pozerám na špinavú zem a rátam počet mravcov prechádzajúcich sa popred moje kolesá. Zrazu počuje korky .... otáčajúci kľúč v zámke a o chvíľu ma lúč svetla pošteklí svojim teplom. Kto to je? Deti, ktoré na mňa už zabudli? ÁNO!!! Moje retiazkové srdce od radosti podskočilo. Žeby tá odporná nuda omrzela decká, ktoré boli predtým naplnené a objímané pani Láskou?
Ľudské ruky sa natiahli ku mne a jemne ma vytiahli zo zovretia neporiadku. Moja radosť je bez hraníc, konečne mám oba pedále a žiarim čistotou. Dotyk s betónom si už moje kolesá ani nepamätajú a objatie tých detských rúk, ktoré držia moje kovové rúčky majú pre mňa cenu zlata. Opäť pohyb, radosť, slnko, smiech a nezabudnuteľné zážitky ako nás ujo Mesiac už vyháňa domov. Zrazu sa zotmelo a ja som opäť stála tam, kde predtým, ale tentoraz plná spokojnosti a prehriata šťastím.
Opriem sa a premýšľam. Čo tak zrazu sa udialo, že si spomenuli deti na mňa? Zmenili sa? Vrátili sa naspäť k iným hodnotám ako len sedieť za počítačom alebo hladkať rukami tie technologické zázraky? Zrazu moje svetlá zaplavili slzy, veď vypli elektrinu a slečna Technológia spala. Čo som čakala? Som iba stará už síce opravená, ale stále len trojkolka v pivnici....
