Nadpis znie ako bojová výzva. Aj ňou je. Pod týmto heslom povstávali, bojovali a zomierali tí, ktorí boli mocnými svojich krajín šikanovaní. Ktorí sa nevedeli domôcť svojich práv, rovnakého zaobchádzania, elementárnych životných podmienok pre svoje rodiny, deti. Pre ne musíme urobiť všetko. A pre seba musíme urobiť to, že vytvoríme masívnu, organizovanú a hlavne riadne hlučnú organizáciu, ktorá presadí právo a spravodlivosť v prostredí, kde už dávno umreli, ich ostatky vyhnili a na tomto podhubí vyrástla hydra, ktorej hlavy si urobili z našich detí a nás arénu, v ktorej realizujú tie najúbohejšie, obzvlášť zavrhnutia hodné, amorálne orgie.
Pre viacerých je zvláštnou výmena proletárov za otcov. Zvláštna pre všetkých tých, ktorí nikdy neprišli do styku so sudcami, znalcami a ostatnými orgánmi štátnej správy majúcimi oprávnenia a povinnosti v oblasti ochrany rodičovských práv a práv maloletých detí.
Keď som dakedy dávno čítal starosti a sťažnosti otcov na nespravodlivé, nezákonné, protizákonné a ignorantské zaobchádzanie zo strany vyššie uvedených "odborníkov", neveril som im. Neveril som tomu, čo uvádzali. Že matka je privilegovanou osobou majúcou nadpráva v našom právnom systéme. Kdeže! Veď sme právny štát a rovnosť práv, povinností a rovnoprávne postavenie pred orgánmi štátnej správy máme garantované Ústavou a zákonmi. Všetci môžeme pokojne spať, veď to za nás strážia tí najlepší z najlepších, špeciálne na to vybraní.
Že rodič (matka) bráni svojim deťom v rovnocennom a rovnoprávnom styku s druhým rodičom (otcom). No určite! To by s ňou už menované orgány zatočili raz-dva. Ešte týždeň by sa jej potom "točila" hlava. Dokonca ani logiku to nemalo. Prečo by rodič (matka) nemal preniesť polovicu ťarchy starostlivosti o dieťa na druhého rodiča (otca), s ktorým spolu majú dieťa. Oddýchnuť si, venovať sa práci, koníčkom, sebarozvíjaniu a príprave plánov na hry a výchovné činnosti s dieťaťom. Alebo si len tak vyložiť nohy na stôl, urobiť si pedikúru, manikúru, masku (veď pleť trpí ako prvá, treba sa jej venovať), prečítať si dobrú knižku, časopis, pozrieť telku. Nie, nie! To nemalo logiku.
Neveril som, že sudcovia sú podplatení. Načo by mali brať úplatky, keď majú pomaly nebotyčné platy? (Tu sa musím dopredu ospravedlniť za výraz nebotyčné - vtedy som zarábal cca 600 € mesačne, tak sa mi priemerný plat slovenského sudcu vo výške cca 3.500 € naozaj zdal nebotyčný). Prečo by riskovali, že ich aktívne orgány prokuratúry a polície odhalia, obvinia, usvedčia a ich kolegovia sudcovia ich riadne a spravodlivo odsúdia. Majú predsa kvalitnú morálnu výbavu, veď prešli podrobným a takým dôsledným výberovým konaním, že všetci mravne alebo charakterovo závadní boli odhalení, všetci bezcharakterní, podvodníci, adepti bez morálnych škrupúľ, skrátka všetci nepoctiví jednoducho nedostali tú česť obsadiť takú významnú funkciu v spoločnosti.
Že znalci prizývaní súdom do konania ťažko povedať načo, vyhotovujú posudky priamo na zadanie sudcu tak, aby mal podklad pre rozhodnutie, ktoré vie už vopred, predtým, ako vykoná formálne dokazovanie. Že im stačí polhodina prvého a jediného rozhovoru s maloletým dieťaťom kdesi v temnom kúte svojich mučiarni detských dušičiek, tak vyplašených, že často so znalcom ani nerozprávajú, aby vyniesli súd. Že znalci v posudkoch klamú, podvádzajú, falšujú a to často krát na základe objednávky sudcu alebo toho rodiča, ktorý ho ako prvý podplatí alebo prostredníctvom rôznych kontaktov advokátov ovplyvní. No no no! S tým som ako človek vedecky pracujúci dlho-predlho polemizoval, odmietal som takýto názor. Nie je možné, aby niekto, ktokoľvek!, kto vyštudoval nejakú vednú disciplínu, venuje sa jej, je to okrem jeho práce aj jeho koníček, takýmto spôsobom prznil to, čomu venoval roky svojho života, svoju energiu pri štúdiu, to, čím má pomáhať iným ľuďom. A obzvlášť tým, ktorých je treba najviac ochraňovať - deťom. Nie, takého pavedecké "hovädá" naše školy, naša spoločnosť, naše rodiny neprodukujú. Veď keď ja taký nie som, ako by taký mohol byť nieto iný?
Že orgány činné v trestnom konaní (polícia a prokuratúra) obvykle nevykonajú nič, keď ich žiada o podporu a asistenciu pri výkone svojich práv i povinností rodič, čo sa nevie dni, týždne, mesiace a nezriedka roky dostať k výkonu svojich vyššie spomenutými orgánmi a predpismi garantovaných práv rodiča. Alebo keď sa tá istá situácia opakuje po stošesťdesiatytretí raz, tak sa obmedzia na konštatovanie, že síce zákon hovorí jedno, ale na porade ožratých prokurátorov v účelovom zariadení prokuratúry (viď medializovanú faktúru ktorejsi prokuratúry na kúpu chlastu za 40.000 €) sa dohodlo druhé, a teda že písaný zákon je jedna vec, ale my vám poskokov robiť nebudeme, takže akékoľvek podania radšej odmietneme akože sa skutok nestal, vec nie je trestným činom alebo nebola splnená podmienka číslo 1.475, vyplývajúca z dodatku uvedeného na treťom liste štrnástej kapitoly internej podsmernice upravujúcej všeobecné podmienky aplikácie multigeneračnej platformy a ďalších exponentov podstatných pre aplikáciu podsmerníc prokuratúry. Nie. Prokuratúra je v našom právnom poriadku jasne definovaná ako orgán dozoru nad dodržiavaním zákonnosti orgánov štátnej správy. Aj súdov. Aj polície. Aj znalcov. Veď takí prokurátori sú neustále v strehu. Čo oni vedia, kedy a odkiaľ na nich "vybehne" porušenie zákonnosti. Stačí najmenší podnet, obzvlášť, keď sa týka ochrany maloletých detí, a v momente ich "šiky napochodujú" k predpokladanému porušovateľovi a to sa budú diať veci, páni! Raz-dva dajú akýkoľvek náznak nezákonnosti do švungu. Ani nestihne zaschnúť atrament na pečiatke z podateľne prokuratúry.
Že sociálnym pracovníkom ani zamak nezáleží na tom, čo, kto a ako stvára s maloletými deťmi. Že neurobia ani milimeter "nadpráce", ktorá inak predstavuje základné pracovné povinnosti sociálneho pracovníka na úseku kurately a starostlivosti o maloleté deti. Vraj nemajú čas. Ani chuť. A o plate ani nehovoriac. Že nebojujú za deti. Figu borovú! Prečo by sa mali takto chovať. Veď ich práca, ktorú si sami vybrali, je o deťoch. O tých najzraniteľnejších. Odkázaných na pomoc sociálneho pracovníka, spôsobilého porozumieť potrebám maličkých. Ak sa aj náhodou stane, že niektorá z vyššie uvedených inštitúcií zlyháva alebo zlyhá, podľa mňa sa za ne, aj za tie cudzie, bijú ako levice (aspoň také sa používa prirovnanie, to nie myslené ako narážka na niektorú charakteristickú črtu levíc, či žien, ale len to vyjadruje fakt, že tieto činnosti takmer bez výhrad vykonávajú ženy).
Že advokáti korumpujú sudcov, tajomníkov či súdnych úradníkov, aby bol návrh na úpravu rodičovských práv a povinností pridelený spriaznenému sudcovi. Aby im vybrali do konania znalcov, s ktorými sú dohodnutí na výsledku znaleckého úkonu skôr, ako sa znalec oboznámi so spisom a účastníkmi. Že robia úkony, ktoré celý proces iba zbytočne predlžujú, komplikujú a vyciciavajú peniaze z účastníkov konania. Ale to hádam nie! Samotná podstata právnej úpravy advokátskeho povolania to vylučuje. A kto iný, ak nie advokáti, sa viac riadi zákonmi. Už asi len sudcovia, si myslím.
A potom som sa 1.apríla 2011 stal účastníkom toho cirkusu.
Odvtedy vari niet orgánu štátnej správy, ktorý by si do mňa nebol kopol. Ktorý by sa na mňa pozeral ako rovnocenného a rovnoprávneho rodiča. Okrem povinnosti platiť výživné. Musím ako rodič, otec, spravodlivo uznať, že tam niet rovnosti, tam sú matky preukrutne diskriminované. Takmer bez výhradne je im táto rodičovská povinnosť upieraná a celá ťarcha prenášaná na plecia otcov. Asi máme širšie a mocnejšie ramená hoci sme pre to neurobili nič, takí sme sa narodili, a teda toho unesieme viac. Ale to stále nie je dôvod na diskrimináciu matiek. Ony za to nemôžu, že sa narodili fyzicky slabšie. Rovnako ako nemôžeme my, otcovia, za to, že ženy rodia deti. Tiež pre to neurobili nič. Iba sa tak narodili. Nie je dôvod preto niekoho diskriminovať, nadraďovať, či robiť podradnejším.
Kto sa ako narodil, tak žije. Porovnávať kvality a nekvality, schopnosti a neschopnosti, vyhľadávať nerovnosti pohlaví je znakom úbohosti. Osobnostnej, morálnej. Alebo technikou na vytváranie prokorupčného prostredia. Kde nie sú pevné a presné pravidlá, tam niet istoty.
Keďže štát, ako prirodzený garant rovnosti a zákonnosti na nás, otcov, kašle, musíme si vytvoriť organizáciu, ktorá nás bude zastupovať. Ktorá bude presadzovať naše práva a práva detí. Nejde o veľa, iba o to byť skutočne rovnocenný a rovnoprávny.
A preto ide o tak veľa. Ide nám o všetko. O naše deti.
