Prečo zabúdame na to kto sme?

Žijeme v dobe, keď mnoho z nás odchádza do zahraničia, či už za štúdiom, alebo prácou. V ďalekej, i neďalekej, krajine však máme tendenciu aklimatizovať sa až do takej miery, že po návrate do rodnej krajiny, ak sa rozhodneme do nej vrátiť, nedokážeme používať materinskú reč. To, že ak chceme v cudzej krajine existovať a uplatniť sa musíme používať ich reč, to je pravda, no ak sa Slovák so Slovákom rozpráva v cudzej reči, začínam mať strach.

Toto som si zvykol všimnúť už len po prechode česko-slovenských hraníc. Je smutné, keď sa na vás z českej televíznej stanice usmieva „slovenská celebrita“, ktorú pobyt za hranicami zmenil natoľko, že už nevie prehovoriť ani len slovko po slovensky. Akoby slovenčina bola podradnejšia než jazyk krajiny v ktorej sa nachádza, akoby sa hanbila za to, že pochádza zo Slovenska. Pritom si vždy spomeniem na moju susedku, ktorá nás už bohužiaľ dávnejšie opustila. No prvé čo ma pri spomienke na ňu napadne, je to, že som ju nikdy nepočul hovoriť inak, než češtinou. Pochádzala z Čiech, medzi Slovákmi žila približne 50 rokov... Iné národy sú na svoju národnosť hrdí, len my, Slováci si nevážime to na čo môžeme byť pyšní, našu reč.

Iste mnohým z Vás utkvela v pamäti Zámena manželiek, ktorej hlavnou postavou bola Slovenka aj s rodinou žijúca v Írsku. Očarila ma svojim postojom ku krajine ktorá jej dala vzdelanie, ktorá jej dala možnosť vycestovať (zlatý kapitalizmus :)), a nezabudnuteľné bolo jej správanie k vymenenému manželovi (facky lietali ako na bežiacom páse), matne si spomínam na jej reči typu „sprostí Slováci“, alebo „zaostalí Slováci“ neviem už presne. Vtedy som bol rád, že zámena končí, teta odchádza do Dublinu, zostane tam naveky a NIKDY sa na Slovensko, ktoré už pre ňu - najinteligentnejšiu, najmúdrejšiu, najdokonalejšiu bytosť – nie je dosť dobré.

Podobní ako ona si určite myslia, že Hostel bol natočený podľa skutočnej udalosti. Pre všetkých takýchto jeden odvážny odkaz: Zrieknite sa slovenského občianstva a vráťte úradom slovenský pas. Urobíte posledný dobrý čin pre svoju rodnú krajinu. Veď vy jej nemáte byť za čo vďační...

Ľudia, ktorí si nevážia náš jazyk si neuvedomujú, aká bola strastiplná cesta jeho vzniku. Nevážia si osobnosti, ktoré oň bojovali. Počnúc kniežaťom Rastislavom, Konštantínom a Metodom, ktorým ďakujeme za hlaholiku, cez Bernoláka a jeho trnavácke píš jak očuješ, Štúra a jeho mäkkú stredoslovenčinu, nevynímajúc Hattalu a jeho ypsilon (hoc ho žiaci pri diktátoch za to nenávidia), a všetkých ostatných, ktorí sa zaslúžili, že náš jazyk je v takej forme, v akej ho dnes používame. Poďakovať im môžeme tak, že sa za našu reč nebudeme hanbiť a budeme ju používať...