Ťažký život medzi vlkmi

Občas sa stane že ma prepadnú divné myšlienky, ktoré mi navrávajú, že ja sa mám najhoršie zo všetkých, ja najviac trpím, mne sa nedarí najviac, len nado mnou je mrak z ktorého prší a na ostatných svieti slnko. Ako inak, pesimista. Ale vždy keď sa to stane, zasiahne ON a pomôže mi dostať tieto myšlienky z hlavy. Pretože mi na reálnom príklade ukáže, že na tom nie som až tak zle, ako si na prvý myšlienkový pochod myslím.

Dnes som sa mohol vžiť do pocitov človeka s pohybovým postihnutím, ktorý je odkázaný na invalidný vozík. Zďaleka som nebol v rovnakej situácii, no bolo to podobné. Teraz si oveľa lepšie uvedomujem, akým darom sú pre nás dve zdravé nohy, a som za ne vďačný.

Nie je podstatné za akých okolností, nie je podstatné prečo. Tlačil som vozík s nákladom po bratislavských uliciach.

Vychádzam z budovy a začínam sa pliesť medzi ľudí, ponáhľajúcich sa ľudí. Každý sa niekam ponáhľa. Zrkadlo doby. Prejsť z jednej strany cesty na druhú je oveľa väčší problém, než sa predtým zdalo. Vidím prechod pre chodcov. Super! Ale ako po ňom prejdem keď je tam ten extra vysoký obrubník? Obchádzka až k nejakému briežku. Ale to je príliš ďaleko. Dostať sa do električky? Na to radšej ani nemyslím.

Mnohé administratívne budovy na mojej „CESTE BRATISLAVOU“ neboli vybavené bezbariérovými prístupmi. Od chodníka viedlo v lepšom prípade pár schodov, v tom horšom väčšie množstvo. No i ten jeden, alebo dva schodíky vedia byť veľmi veľký problém. Márne sa rozhliadam, nevidím žiadny briežok, po ktorom by som sa aj s vozíkom dostal k vstupným dverám. Keď som zdolal tých pár schodíkov a dostal som sa na recepciu, zisťujem, že od výťahu ma, na architektov dobrý nápad, delí ešte nejaký ten schod. Nevzdávam to a dostávam sa k výťahu. Ten je bohužiaľ tak malý, že sa doň takmer nenapchám. „Úsmev“ na mojej tvári vyvolá vedomie, že aj keď je budova po rekonštrukcii, alebo je to dokonca novostavba, na bezbariérový prístup sa jednoducho v oboch prípadoch zabudlo.

Na jednej strane vyrábame vozíky s tachometrom, vymýšľame a tvoríme snáď už aj vozíky na solárny pohon, so zabudovaným rádiom a podobnými výdobytkami modernej doby, pretože to chceme ľuďom na toto odkázaným, uľahčiť. Na druhej strane im hádžeme brvná pod kolesá v podobe rôznych, často zbytočných, schodíkov...