Benátky

V Benátkach už bol asi každý a kto tam nebol ten sa tam chystá, takže napísať o nich niečo nové je nemožné. Začiatkom leta nás tam privítala preplnená stanica a stres s hľadaním hostela. Nakoniec sa podarilo vybaviť Ostello Venezia, ktorý vrelo odporúčam, najmä študentom zaťaženým na hygienu a dobré mravy. Dievčatá a chlapci tu boli totiž od seba nekompromisne oddelení, vládol prísny zákaz alkoholu, cigariet, omamných látok a každé ráno celý hostel zatvorili, aby ho mohli kompletne upratať. Za 17,50 aj s raňajkami to bola na Benátky vynikajúca cena. Vtedy sme mali ešte peniaze, keď som sa o dva týždne vracal domov postačila mi železničná stanica. Pre tých, čo majú veľa energie odporúčam vybrať sa len tak bez mapy na potulky benátskymi uličkami a mostami. Mapa je zbytočná, pozerať totiž väčšinu cesty do nej namiesto okolo seba by bolo nezmyselné a človek sa stratí tak, či tak. Je to akýsi labyrint, kde nieje nikdy isté, čo bude za rohom, preto sa treba aspoň sem tam pozrieť pod nohy, aby človek omylom nevkročil do vody. My sme objavili prázdne námestíčko, ktoré vyzeralo ako centrum španielskej dediny počas siesty, ale aj park plný bujnej zelene... Tieto miesta akoby sem ani nepatrili. Chýbali im totiž húfy turistov a zápach kanálov. Ak človek objaví lepšiu stranu Benátok, tá druhá sa mu totálne zhnusí. Hučiaci dav sa vodne v noci prechádza po turisticky najznámejších miestach, akoby nikdy nemusel spať. Nezažil som Benátsky karneval, ale takto si ho predstavujem. Vyobliekaní, navoňaní, šťastní turisti chodia stále dokolečka a potom sa v hoteloch oddávajú slastným pocitom z jedla, vína, sexu... Vyzerá to tak, že karneval trvá celý rok. Všetko to je obrovský biznis: originál porcelánové masky, trenírky a zástery s obrazom penisu Michalangellovho Dávida, najsvätejšie madony a prívesky s pozostatkami sv. Marca... ďalej toalety za 10 €, suchý rožok pre holubov za 3 a koženná kalbelka Chanell za 15. Všetko spolu to vyzerá ako obrovská fikcia – cvičené opice, klauni, hltači ohňov, a ja som sa cirkusov vždy bál. Ako balzam na dušu potom zapôsobilo múzeum bláznivého génia Dalího, ktoré sa nachádza takmer v centre toho majálesu, ale našťastie si ho nikto nevšíma. V priestoroch nenápadného secesného bytu je celkom pekná zbierka originálnych plastík a obrazov svetoznámeho umelca. Taktiež je dobré skovať sa do renesančnej budovy Academie, ktorá vo svojich útrobách skrýva stovky obrazov maliarov z tzv. benátskej školy. To ale tiež nieje pre každého, jednoducho nuda a na ceste Talianskom čaká človeka podobných múzeí množstvo. Blízko Academie je však podstatne vzrušujúcejšia – Galéria Peggy Guggenheimovej. Deň má bohužiaľ len 24 hodín a už o osemnástej má Peggy zatvorené. Mohli sme iba nakuknúť cez nádherne kovanú bránu do rozľahlej záhrady s niekoľkými inštaláciami súčasných umelcov a dúfať, že sa sem ešte niekedy vrátime. Bazilika San Marco a Dóžací palác sú synonymami Benátok, prekonali sme teda strach z davov a síce frflajúc, ale o to poctivejšie sme si odstáli dvojhodinovú radu. Je pravda, že sa to oplatilo. San Marco totiž pôsobí ako malý-veľký zázrak. Orient v strede Európy. Jeden z dôkazov, že globalizácia sa začala dávno pred 20. storočím. S bazilikou podľa mňa dosť ostro kontrastuje Dóžací palác, ktorý je zmesou všetkých štýlov a vplyvov, od gotiky až po renesanciu. Treba uznať, že celé námestie sv. Marca má svoje čaro. Davy ľudí a davy holubov sa premiestňovali hore-dole..., my sme tento cirkus sledovali s babkinou, domácou šniclou v ruke, ako správny slovenskí turisti. Tento pre nás charakteristický zlozvyk bol nevyhnutným zlom, hľadať totiž kľudné miesto bez turistov by zabralo niekoľko hodín. K Benátkam neodmyslite patrí aj legendárne Lido. Nás však privítalo upršané a prázdne. Iba pár bláznov, sa tam snažilo surfovať, ale príliš im to nešlo. Neoprén a doska, z nikoho surfistu nespraví, najmä v takom nečase. Mesto sme opustili neskoro večer – prázdny vlak bol podozrivo prázdny a tak sme sa v ňom spokojne uložili, aby sme sa ráno mohli prebudiť v Ríme.Benátky som navštívil aj cestou naspäť. Zaprášený a unavený zo slnečnej Sicílie, to bola moja posledná zástavka, potom už len Viedeň a sladký domov. Po nekonečne dlhej ceste som mal posledných 24 hodín, na to aby som stihol, čo som nestihol predtým, a kúpil rodinke suveníry, zostalo mi 6 €. Zo suvenírov nakoniec zišlo, akurát babke som priniesol pohľadnicu s tučnučkými renesančnými anjelmi od Raffaela, pretože mi pred odchodom stále zdôrazňovala, nech hlavne donesiem „svaté obrázky“. Zbytok mi zostal na Galériu Peggy Guggenheim. A bola to asi najlepšia investícia za celé dva týždne. Obrovský dom, v ktorom táto nechutne bohatá Američanka sídlila je plný súčasného umenia. Peggy (1898-1979) sa do Palazzo Venier dei Leoni presťahovala v roku 1947 a o dva roky neskôr svoju zbierku sprístupnila verejnosti. Vtedy už mala za sebou otvorenie Guggenheim Jeune Gallery v Londýne a založenie legendárneho Guggenheim Museum of Modern Art v New Yorku (dnes sa to tuším volá Solomon R. Guggenheim Museum). Benátska kolekcia je očarujúca. Piccaso, Duchamp, Backett, Ernst, Giacometti, Pollock, to je len zlomok slávnych mien, ktoré možno vidieť na relatívne malom priestore, v spoločnosti relatívne málo turistov. Niektoré miestnosti zostali presne také ako ich Peggy zanechala, iné sa zmenili na priestory s inštaláciami súčasných mladých umelcov. Niekoľký z nich pripravili projekt – niečo v zmysle Život Peggy Guggenheim. Bola to nezabudnuteľná, prechádzka svetom psychadelických farieb a zvukov. Pôsobivá bola tiež záhrada plná zelene, kde je Peggy pochovaná aj so svojimi 16 psami. Ani tu nechýbajú najrôznejšie sochy a inštalácie vrátane olivovníka (alebo citrónovníka?), ktorý tu zasadila Yoko Ono. Galéria nieje až taká veľká, ale v rámci toho, že som sa nemal kam podieť a páčila sa mi, strávil som v nej viac ako 6 hodín. Jednoducho v kľude, bez stresov som to obehol asu tri krát. Keď zavreli, nezostalo mi nič iné ako sa odviesť hydrobusom na stanicu a už len čakať. Len tak v spacáku na zemi sledovať ten staničný lomoz okolo seba a v duchu sa lúčiť s Benátkami a celým Talianskom.