A potom prišli nekonečné hodiny na internete. Čas ubiehal neuveriteľne rýchlo. Prvé schôdzky. Pamätáš aká som vtedy bola? Po každom komplimente som sa od teba otáčala. Skrývala som si tvár, aby si nevedel ako sa červenám. Moje sebavedomie, moja sebaúcta boli na dne.
Ty si sa nevzdával. Neustále si mi opakoval, aká som krásna, úžasná. Ja som to nevedela prijímať. Veď vieš, hovorila som si: kaleráby. A že ti nenaletím. A že sa nenamotám.
Nenamotala som sa. Zaľúbila som sa. A ty si mi to neprestal hovoriť. Neprestal si ma presviedčať o tom, že som výnimočná. Až sa ti to nakoniec podarilo. Uverila som ti a začala som sa na seba pozerať inak. Vyliezla som z ulity. Začala som objavovať svoju výnimočnosť, jedinečnosť, krásu.
Každý by mal mať niekoho takého, ako mám ja teba. Pretože každý z nás je svojim spôsobom výnimočný a krásny. Všetko, čo človek musí urobiť je, že sa nesmie nechať oklamať inými a nesmie ich nechať, aby v ňom jeho originalitu, výnimočnosť a krásu zatlačili do nejakej izbičky v jeho vnútri a zamkli ich na kľúč. A ak sa to aj stane, musí v sebe tú komôrku nájsť. Nájsť kľúč a odomknúť.
Potom sa môže postaviť pred ľudí bez toho, aby skrýval to, čo je v každom z nás. Svoju výnimočnosť a krásu. Svoju jedinečnosť. A až vtedy nájde vieru v seba. Veď každý sme nejaký.
Môj kľúč si našiel ty.
Ďakujem, že si odomkol.
