Takže, neviem, či vtedy bolo pekne alebo nie. Aj tak mi to bolo jedno. Bola som na inťáku. Došla som nedeľu večer, šak klasika a len čo som zhodila tašky, vrazila som k susedom naproti. Keď som totiž prišla bývať na internát, boli prví, ku ktorým som sa prikmotrila a tak trochu im ostala na krku celý zimný semester.
Vynahrádzala som s nimi čas, ktorý som stratila. Bývala som (a ešte stále bývam) na dedine a chodila so starším chlapom. Nie o veľa (šesť rokov), ale predsa. A tak nejak, keď som so susedmi objavila internátny život, diskotéky, zapáčilo sa mi to. Vždy som bola živel a toto veru bola moja šálka kávy. Teraz si nepredstavujte život typu sex, drogy a rock n´roll. Len som proste žila. Bavila sa. Bez toho, aby na mňa niekto ukazoval prstom a nosil ma v hube ešte ďalších pár týždňov. Milujem hudbu a tanec je moja vášeň. No lenže všeko pekné má aj odvrátenú stránku. Môjmu ex to nebolo veľmi po vôli. Aj napriek tomu, že som sa mu poctivo hlásila. Keď som bola vonku, tak dokonca aj počas večera dostával smsky a volala som mu. Mojich susedov videl na facebooku, s niektorými ľuďmi sa osobne poznal a stále vedel kam idem a s kým. Nezabralo.
V ten večer som prišla tiež po jednej menšej výmene názor. No, menšej. Bola tichá, ale pre mňa jednou z najhorších. V ten deň, predtým ako som odchádzala, mi totiž zavetril, že si myslí, že spávam s polkou inťáku. Ja! Čo som sa na iného, keď som bola s ním skoro ani nepozrela (teda väčšinu nášho vzťahu, ku koncu to už bolo iné). Povedala som mu, že je hajzel. A nech vypadne, keďže vtedy bol u mňa (teda u našich). Nič. Rozrevala som sa. Fakt som nechcela, ale plakala som sa. Toto som si nezaslúžila.
A teda u tých susedov mi nebolo veľmi do reči. Jeden z nich, ktorému som sa potom sťažovala viackrát (odpusti za to, že som bol depresívna ženská, ktorú si musel počúvať :) ) si to všimol. V tej chvíli som nevedela, či chcem alebo nechcem rozprávať. No nakoniec som predsa len povedala:
"Vieš Kubko, ja som vás tu všetkých pretiahla. Trtkám s tebou, s tebou, s tebou..." Ako som tak všetkých prechádzala pohľadom (len pre info nebolo ich tam veľa) a oznamovala im, že som s nimi spala, najprv na mňa pozerali rozpačité pohľady a potom prišiel smiech.
"To on ti povedal?" Absolútne nechápali. A mne bolo zas do plaču. Len som prikývla.
Odišla som k fľaši vína kúpenej vo večierke cesotu na inťák, sused mi ju prišiel otvoriť a aj napriek pozvaniu, som ostala radšej sama na izbe s vínom. Ako žena unavená z detí a s rozvodom na krku. Depkárila som a začala rozmýšľať nad tým, že je to možno všetko moja vina. Baby však viete.
Nejako som sa pozbierala, vzala víno a šla naspäť k susedom s jasným cieľom: vypijeme si a ideme sa baviť. Už som mala v sebe trochu vína (a mne teda veľa netreba), keď som s Jakubom stála na balkóne a fajčila. Ľutovala som sa. Vykladala som mu o mojom vtedajšom pánom pravom, ako som si naivne myslela. Lebo on to, hento a ja to, tamto. Až kým nepozrel na mňa a nepovedal:
"Dzivče mojo. Uvedom sa. Si mladá, pekná holka. To vážne chceš byť s ním a ostať vo vzťahu, kde sa trápiš? Sa ti čudujem."
Možno si poviete: klišé, blbosť. Ale viete čo? Bol to kopanec. Jeden z viacerých, kým som urobila finálne rozhodnutie, ale tento bol prvý.
Štartovný kopanec.
Kopanec, ktorý mal naštartovať proces, v ktorom niečo skončí, aby mohlo prísť niečo lepšie. Vďaka tomuto kopancu som si totiž položila otázku: Vážne chcem? Stojí to za to?
Viete, niekedy také malé prvé nakopnutie stačí. Len ho musíme pochopiť. V ten večer som pila vínko, fajčila jednu od druhej a potom sme boli ešte aj vonku. A bolo mi dobre.
V ten večer som totiž začala prvým malým krôčikom zliepať kúsky mojej rozbitej hrdosti a zo zeme dvíhať moje pošliapané sebavedomie.
Ďakujem Kubko.
