Pamätník sprostredkuje medzi oblasťami, v ktorých často len zúfalo hľadáme kontinuitu. Autentická ľudová drevenica na streche paneláku je prepojením toho, čo sme si zvykli dávať do protikladu - tradičnej slovenskej idyly a šedej socialistickej každodennosti; verejného priestoru a súkromného obydlia; autorského umeleckého diela a ľudovej tvorby. Vtipne a zároveň radikálne pripomína neustále márne pokusy poľudšťovať naše bývanie. Čerstvého vlastníka bytu, márne si lámajúceho hlavu nad tým, ako zrekonštruovať umakartové jadro do podoby, s ktorou by bola spokojná obyvateľka televízneho Paneláku, by mohol náhly pohľad z okna na drevenicu celkom vyviesť z miery. Preto je asi vhodné, že súčasťou návrhu Pamätníka nie je aj drevená latrína, i keď osobne to považujem za nedostatok.
Vďaka snahe spojiť rozdelené je Pamätník ľudovej architektúry súčasťou určitej virtuálnej reality - význam nemá sám o sebe, ale v širokom kontexte. Práve z toho dôvodu je zaujímavé, že sa momentálne nachádza niekde medzi tým, že bude zrealizovaný a tým, že skončí len ako skvelý návrh. Preto som ho zakomponovala do fotky, ktorá je napodobením internetového memu. Chcem ňou vyjadriť podporu Tomášovmu projektu, ktorý má pre mňa hodnotu aj ako návrh v podobe digitálne upravenej fotografie.
Iveta Hajdáková
Na obrázku je výhľad cez rozbité okno mojej izby na panelovom internáte v Prahe. Tomášov padajúci Pamätník sa snažím zadržať pomocou obrázku vystrihnutého z fotky, na ktorej som ako turistka v Parku Güell v Barcelone.
