Ako detská hra. Jemné štuchnutie prsta. Prvý záblesk. Rýchlo padajúce kocky. Upotené ulice unaveného kolosu, ktorý bezohľadne vysúša vietor prevaľujúc pred sebou papierové poháre od včerajšej nedopitej kávy. Pribúdajúce postavy, tiene a siluety črtajúce sa na betónových zrkadlách, odrážajúce sa od sklenenej hladiny.
Prvý lúč vplietajúci sa medzi oceľové torzá priehľadných hranolov. Vôňa, v ktorej sa mieša zatuchnutosť včerajška s pre nás chladne rezervovaným zajtrajškom. Vôňa prepražených kávových zŕn, masla na pukancoch už dvanásť hodín zjedených. Krémová aróma francúzskeho pečiva sa potichu a južansky lenivo plazí popred zívajúce vchody obchodov ozdobených lživými pútačmi.
Štrngajúce kľúče od auta a motor, ktorý práve dnes odmietol pozvanie do 4 - taktného valčíka, no určite nie je jediný. Trojfarebné spomienky na noc, na ktoré by všetci, desiaci sa ranného košomu, najradšej zabudli. Miesto toho však stoja v nekonečných hlučne mĺkvých radoch a čakajú na niečo absurdné - zelené svetlo.
Masy studeného vzduchu valiace sa klimatizáciou nedbanlivo, akoby len tak mimochodom vyfukujú pedantne upravené pramene vlasov. Náhlivé klopanie opätkov na kamenných schodoch, biele ševelenie spalšených vtáčích krídel. Stále rovnako prekavpivý pod nechty sa derúci piskot bŕzd podzemím sa rútiaceho rýchlovlaku strieda syntetické tlmené otvorenie dverí vagóna prahnúceho po vzduchu. nadýchne sa, no len na krátky okamih, ktorý sa stratí rovnako ako už dávno nemoderný klobúk v dave.
Šarkany s tlačiarenským vzorom, aké má každý, a predsa ich už nikdy viac neuvidíme, zovreté v dlaniach, rozpíjajúce sa v olejom presýtených kalužiach či plachtiace peniacim sa striebristým povetrím.
Dve kocky domina musia mať čosi spoločné, inak by hra stratila zmysel. Jediný nepredstaviteľne nepodstatný lúč, pojivo vinúce sa medzi absolútnami prvých hodín každodennej renesancie.
