V živote každého z nás sú kapitoly, ktoré sú uzavreté. No možno uzavretým nazvať čosi, čo je ešte stále príčinou množstva nezodpovedných otázok? Čosi, o čom sa nikdy nehovorilo a je to nepochopiteľne, a predsa celkom samozrejme pokladané za ukončenú záležitosť, hoci slovo “koniec” nikdy nezaznelo? Je v našich silách urobiť jednoducho čiaru a začať úplne odznova? ...no na minulosť by sme zabúdať nemali. Má zmysel ju oživovať a možno tak pôsobiť zbytočnú bolesť alebo by sme sa postupne mali všetci začať učiť umeniu ekvilibristiky?
Prechádzala sa ulicami. Od skiel okuliarov sa odrážalo svetlo pouličných lámp, ktoré sa teplou žiarou dotýkali vlhkých chodníkov. Počula len pravidelnú ozvenu svojich krokov. Ani jediná tvár. Nič prekvapujúce. Neurobila chybu? Utiekla. Robí ju teraz? Odrazu už nebola sama, vlastne...dostala sa do nečakane veľkej spoločnosti. Prenasledovali ju jej vlastné myšlienky, aj napriek zúfalej snahe udusiť ich už v zárodku. Napokon, ani najnehostinnejšie miesta tejto planéty nie sú holé, stačí drobné semienko a medzi studenými skalami vzklíči a vyrastie zelený život. Možno ešte odolnejší ako by bol za normálnych (?) okolností.Prečo ona? Nepokojným pohybom ruky zotrela jagavú kvapku. Zúfalstvo sa v momente rozplynulo ako ranná hmla nad mestom, aby sa premenilo na hnev. Energia, nech je akákoľvek, sa nestráca, iba mení svoju formu.
Slabá chvíľa. Viac sa to nestane. Zrýchlila. Zvedavo sa rozhliadla. Nepribudol žiaden pohyblivý tieň. Našťastie. Zahanbila sa. Pred sebou. Slabosť...
Ale... Milovala noc, a napriek tomu dúfala, že na jej tvár dopadne lúč hrejivého svetla. Lúč, ktorý prežiari olovený opar vypĺňajúci prázdno navôkol. Opäť raz zastala. Nehlučne, akoby len tak mimochodom sa otočila a zahľadela do diaľky ležiacej za ňou. Celkom živo sa jej vybavila kaluž mrazivo studenej vody drzo sa škeriaca v strede ulice, ktorá náhle zajala jej chodidlo. Ten pocit chladu sa začal rozlievať do celého tela. Pocit prenikajúci celou bytosťou. Odkiaľsi k nej doliehali hlasy ako atrament rozpitý na papieri. Silneli, naberali jasnejšie kontúry, približovali sa, boli čoraz reálnejšie... Jemné cinknutie kľúčov ju náhle vytrhlo z úvah. Neuvedomila si, ako sa dostala až pred dvere, nezaregistrovala schodisko pri nohách vinúce sa smerom nadol. Automaticky vložila kľúč do zámky a zvrtla ním. Ovanula ju známa zmes vône chladu a papiera pomaly sa plaziaca k dverám, akoby sa pokúšala unkniknúť....pred sebou. Prekročila prah a vstúpila do sveta, ktorý sa stal jej útočiskom. Posledným osamelým miestom...Ticho rušilo len tikanie hodín a jemný šuchot plášťa...A ešte čosi ...tie nepatrné drobné zvyšky dažďa, ktoré so sebou priniesla, kvapkajúce z uvoľnených prameňov vlasov. Svetlo by pôsobilo rušivo, no bolo to práve ono, čo priťahovalo jej pozornosť. Istým krokom prešla cez miestnosť a pristúpila k oknu. Zvláštna hra tieňov...
