O chvíľu (čo to je pár týždňov z perspektívy dejín človeka?) máme demokratické voľby. Do parlamentu, v ktorom sú zástupcovia z celej Európy. Už vidím tie zástupy ozlomkrky uháňajúcich voličov k volebným urnám. Zase budeme ako Slovensko atakovať rekord v najnižšom percente zúčastnených voličov. No ostatné krajiny EÚ tiež nevykazujú extrémne vysoké čísla. Mnohí vymýšľajú stratégie na zvýšenie účasti. Treba ich? Treba zase do ľudí niečo hustiť a motivovať (európskou budúcnosťou či mrazeným kurčaťom za jeden hlas)?
Aj keď vieme, že v európskom parlamente sa prijímajú normy, ktoré ovplyvňujú (v dobrom a aj v zlom) náš terajší aj budúci život, predsa nás tie voľby nelákajú. Prejavuje sa v nás jednoducho to, čo je ľudskej prirodzenosti vlastné. A tou nie je aktívna participácia na vládnutí, ale jednoduché počúvanie. Možno objav, možno nie, ale veľa symptómov to potvrdzuje.
Keď o niečom rozhodol kmeňový náčelník, alebo šaman, alebo nejaký patriarcha, nejaký kráľ, vodca, cisár (či pápež, čo aj osobne považujem za čosi prirodzené a správne), tak sa o tom diskutovalo nanajvýš potajme, opatrne a rozhodnutia sa rešpektovali a vykonávali všeobecne. Títo šamani, náčelníci, králi a cisári pre ľud, ktorí spravovali či viedli boli autoritou, predstavujúcou autoritu najvyššiu. Boli nielen koristníci, ale predovšetkým ochrancovia svojho ľudu, im zvereného ľudu. A ľud si vážil svojich vodcov, kráľov. Toto sa príchodom demokracie v človeku potlačilo - demokratickí vodcovia (sú výnimky) nemajú autoritu, charizmu a zodpovednosť kráľov a cisárov a ľud si ich neváži (alebo len vtedy, ak ich potrebuje na presadenie svojho záujmu). A častokrát to funguje aj opačne.
Mizivá účasť na voľbách nie je žiadnou chybou, žiadnou únavou. Je výrazom oddanosti verných poddaných, ktorí vedia, že aj bez ich aktívnej účasti na voľbách europarlament ( NR SR, prezident, starosta, poslanci a doplňte si hocijakú volenú inštitúciu) bude zvolený a bude fungovať. A že oni - poddaní - sú pripravení rozhodnutia tých volených orgánov rešpektovať a uplatňovať tak, ako to robili ich (naši) predkovia po stáročia a tisícročia pred nástupom liberálnej demokracie. Správajú sa celkom prirodzene.
Možno aj s týmto faktorom počítajú sociálni inžinieri, projektujúci budúcnosť európskeho priestoru. Vytvorenie a posilnenie mocenských centier, ich vzdialenie od občana - voliča čo najďalej vytvorí ideálne predpoklady na nerušené rozhodovanie o možnom aj nemožnom, o dobrom aj zlom. Je to pre mnohých lákavá predstava. No občanovi - voličovi to už je teraz jedno, ten si radšej pokosí dvor a urobí niečo užitočné doma, akoby sa mal obliekať a ísť hodiť papier do krabice. A tak sa celkom ľahko môže stať, že sama liberálna demokracia o chvíľu obmedzí či odoberie moc tomu, ktorému ju po Francúzskej revolúcii dala - teda občanovi. A víťazný oblúk postavený na počesť občanovi - voličovi bude niesť nápis: „Sláva demokratickej menšine rozhodujúcej za demokratickú väčšinu!"
Po dlhé tisícročia akceptovaná záhladná schéma vertikálneho vládnutia smerom „zhora - dole" sa demokraciou nahradila schémou „zdola - hore". Myslím si, že dlho to fungovať nemôže. Účasť vo voľbách to tiež naznačuje.
Pokým ten pomník dokončia, rád by som podporil tých demokratických politikov, ktorí za najvyššiu normu svojho osobného a politického života nepokladajú vôľu ľudu, ale vôľu Najvyššieho. Lebo každá moc - aj tá demokratická - má svoj pôvod u Neho.
