Od prelomu 80. a 90. rokov minulého storočia mali hlavné svetové centrálne banky v princípe jednodimenzionálnu stratégiu: Snažili sa doručiť nízku a stabilnú infláciu na dosiahnutie širších makroekonomických cieľov a finančnej stability.
Veľká finančná kríza pred vyše dekádou však ukázala, že nízka inflácia nie je garanciou absencie finančných nerovnováh.
Navyše, vývoj po nej, v podstate až do dnešných dní, je dôkazom, že sa do značnej miery oslabil vzťah medzi infláciou a ekonomickým rastom, pričom sa do popredia dostávali disinflačné hrozby. Centrálne banky si s nimi pri raste globalizácie nevedeli poradiť a zlyhávali pri plnení svojich inflačných cieľov, ktoré nevedeli niekoľko rokov zospodu dosiahnuť.
Tieto skúsenosti ich vedú, na čele s americkým Fedom, k úprave stratégie a reakčných funkcií pri dosahovaní ich troch hlavných cieľov – plnej zamestnanosti, stabilnej inflácie a finančnej stability, ktoré sú síce vzájomne prepojené, ale sčasti aj protichodné.
Nový prístup inflačného priemerovania Fedu s tolerovaním vyššej inflácie s cieľom vykompenzovať predchádzajúci podcieľový rast cien bude zároveň nástrojom, ako zlepšiť trh práce, ktorý sa bude ešte dlho zotavovať z koronašoku. Aktuálne vznikajúce inflačné tlaky tak budú centrálnymi bankami zväčša prehliadané, kým sa ekonomiky podstatne nepriblížia k plnej zamestnanosti, pričom po novom budú brať do úvahy aj inkluzivitu naprieč príjmovými skupinami či rasami a pohlaviami.
Veľkou výzvou však bude ukočírovanie finančnej stability pri prudkom raste cien aktív v takej skorej fáze hospodárskeho cyklu, kde uvoľnené finančné či financujúce podmienky a vysoké valuácie povedú k zvyšovaniu finančnej páky a podstupovaniu neprimeraného rizika.
Podarí sa to centrálnym bankám, ktoré systematicky zlyhávali v dosahovaní elementárnych monetárnych cieľov či prognóz rastu inflácie a sú jedným z hlavných zdrojov rastu majetkových nerovností, pričom ich politika zvyšuje riziká vzniku bublín?
