Predmetom jej pobúrenia mal byť kalendár, na ktorom si zapózovali pedagógovia Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave, aby už po druhýkrát podporili dobročinnú akciu.
Okrem toho, že kalendár označila za trápny a sexistický, nepochopila ani len jeho účel a dokonca sa pohoršovala nad jeho zúfalou grafickou úrovňou. Nielen že ju nepobavil, neskutočne ju rozčúlil.
Pravdepodobne naozaj žije v nejakom inom vesmíre, ako sama naznačila, alebo ako sa jeden z diskutujúcich vyjadril: „slečna nám zostala z obdobia inkvizície“. Nepochopila totiž, čo človeka naozaj robí autoritou, a čo ho robí váženým v očiach študentov. Že to možno nemusí byť jeho šesť titulov pred menom, či šesť za ním. Že to nemusí byť ich donebavolajúca nekompetencia, výsmech od študentov, alkohol, či hluchota, s akými sa stretla pri svojich vlastných učiteľoch na vysokej škole. A že to taktiež nemusí byť ich vážna tvár bez úsmevu, bez stopy ľudskosti, ktorá nevyjadruje nič, len ohŕňanie akademickým nosom nad mladými a živými študentmi. Že si možno študenti vážia práve takých, ktorí sú kreatívni, podporujú ich nápady, majú otvorenú myseľ a ktorí na úsmev odpovedajú úsmevom, či ktorí vytvoria možno trochu kontroverzný kalendár len preto, aby podporili dobrú vec. A že nemusia byť najkrajšími učiteľmi na svete, či nemusia stáť na najpevnejších nohách.
Lebo takých si ja vážim, a takými sú aj tí naši na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave.
