Ja a novinár?

Som vždy tam, kde sa niečo deje. A chcem o tom písať, ale nemôžem. Kým sa dostanem k počítaču a nájdem si pár minút na písanie, aktuálne informácia prestáva byť aktuálnou. A keď náhodou na aktuálnosti ešte nestratí, zaručene sa spod môjho pera nedostane na stránky novín. Neviem písať aktuality. Môj štýl je vhodný pre časopisy. Do každej vety podvedome vkladám kus sarkazmu a pohľad na dnešný svet, mojimi očami. A ten pohľad nie je práve cez ružové okuliare. Keď sa do toho vloží kúsok satirického humoru, uznajte, do regionálneho týždenníka sa to fakt nehodí. Namiesto toho, aby som spravila záber chlapíka, ktorému niekto rozmlátil hlavu rozbitou fľašou a rýchlo išla o tom napísať článok, ktorý by sa ešte dal zakomponovať do zajtrajšieho vydania bulvárneho denníka, dám poriadne zaucho jeho hysterickej priateľke a jemu začnem dávať prvú pomoc. No uznajte, je toto správanie novinára? Nezarobila by som ani na slanú vodu.