Komunistický režim síce padol, ale komunistický duch podľa mňa Slovensko ešte neopustil. Desaťročia tohto režimu zmýšľanie ľudí pochopiteľne poznačili. Jednou z vecí, na ktorej sa to detailne ukazovalo a ukazuje aj dodnes, je tendencia ľudí dať moc do rúk nejakému "ochrancovi", od ktorého čakajú zázraky. Pár rokov po páde komunizmu odovzadli ľudia moc do rúk Vladimírovi Mečiarovi a jeho HZDS. Ľudia ho velebili, časom sa ukázalo, že Mečiar nieje tým pravým "otcom národa" a Slovensko sa stalo čiernou dierou európy s pochybným mafiánskym pozadím. Prípady ako "samounesenie" Kováča mladšieho alebo "samovybuchnutie" Róberta Remiáša neboli výnimkou. Časti národa sa Mečiar znechutil a tak sa v roku 1998 podarilo demokratickej opozícii na čele s Dzurindovou SDK odstaviť Mečiara na vedľajšiu koľaj.
Za osem rokov vlády Mikuláša Dzurindu sa síce Slovensko dostalo z medzinárodnej izolácie, ale ani v tom čase komunistické zvyky náš štát neopustili. V duchu myšlienky, že čo je spoločné, z toho sa najlepšie kradne, sprevádzali obe Dzurindove vlády rôzne pochybné kauzy. Tak si všetci občania boli rovní, ale niektorí predsa len "rovnejší". Dzurindovi navyše chýbala sebareflexia a nepočul, že aj v pravicovom voličskom spektre sa čoraz viac ozývajú hlasy typu "Ďakujeme za všetko, ale už odíďte!". Tým, že Dzurindovi, tak ako mnohým politikom bývalého režimu, chýbalo umenie odísť v pravú chvíľu a nechať sa vystriedať niekým mladším, nepošpineným kauzami a tým, že pravicový volič je k "svojím" politikom väčšinou značne kritický, umožnil v roku 2006 nástup druhého "otca národa".
Róbert Fico a jeho Smer, je snáď najlepším dôkazom toho, že tendencia ku komunistickým myšlienkam veľkú časť ľudí neopustila dodnes. Smer SD vznikol na troskách SDĽ, z ktorej Fico odišiel ako urazený chlapčisko a nakoniec ju dokázal pohltiť. Ním preferovaný svetonázor sa v mnohom dosť nápadne podobá komunistickej ideológii a veľa ľudí ho berie napriek tomu, že v mnohých prípadoch sú to len prázdne slová. Podporu má z časti pre pretrvávajúcu tendenciu ľudí myslieť "ľavicovým" smerom, zčasti preto, že momentálne jeho konkurencia z pravicového spektra nieje ničím, čo by mu malo naháňať strach. A tak si ľudia na Slovensku podľa vzoru zpred 23 rokov znovu zvolili vládu jednej strany. Smutné na tom je, že tentokrát úplne slobodne a dobrovoľne.
Napriek tomu, že máme tendenciu sa v tejto dobe nazývať demokratickou krajinou, tažko povedať, či sme právnym a demokratickým štátom. "Zvláštnosti" v súdnych konaniach, zožitá vymožiteľnosť práva a celkový stav súdnictva v našej krajine je po zmýšľaní ľudí a ich tendencii odovzdávať moc jedému presvedčivému človeku, ďalšou vecou, kvôli ktorej sa dá o slove "demokratický" v súvislosti s našou krajinou dosť polemizovať.
A kedy sa to zmení? Kedy už ľudia nebudú brať rozkrádanie verejného majetku ako "normálne"? Kedy už prestane tendencia odovzdávania moci vyprofilovanému "vodcovi"? A kedy sa už Slovensko bude môcť definitívne nazvať demokratickou krajonou? Myslím, že to bude vtedy, keď k správe vecí verejných nastúpi prvá generácia nepoznačená komunizmom...
