Ako to mohlo byť s Martinom a jeho bielym koňom

Martin by aj prišiel, ale nemôže. Žijeme totiž v tejto krajine a koňa mu najprv zdanili. Potom vymysleli, že keďže kôň predstavuje potenciálne nebezpečenstvo, tak treba, aby podliehal povinnému zmluvnému poisteniu. No ani to nestačilo a keďže ho celé Slovensko vždy očakávalo práve na koni bielej farby, tak si poisťovňa povedala, že z toho vyťaží. Začala mu poistku počítať po novom, pričom mu mávala pred očami štatistikami, že najnebezpečnejšie sú práve biele kone a tak sa mu adekvátne k tomu musí zvýšiť aj cena poistného. Martin sa to pokúsil vyriešiť zmenou farby koňa a vymenil svojho bielučkého za hnedáka (čoho dôkazom je aj to, že v posledných rokoch bolo na Martina veru viac blata ako snehu). No kto by už chcel dni plné blata? Všetci hovorili, že kvalita martinomeninských služieb v oblasti meteorológie prudko klesá a tým začala upadať aj Martinova živnosť. Nezostalo to však nepovšimnuté, najmä zo strany jednej investičnej skupiny (ktorá mimochodom predtým sprivatizovala aj poisťovňu, v ktorej mal Martin poisteného svojho bieleho koníka). Rozhodla sa že dá Martinovi ponuku na odkúpenie aj toho koňa, ktorý mu ešte zostal. Martin najprv nechcel, ale keďže mu v bruchu od hladu dupotalo stádo divých mustangov, nemohol inak a ich ponuku prijal. Tak sú teraz na koni tí, ktorí Martina o toho jeho pripravili. A žeby ho vymenili za bieleho a chodili tešiť ľudí tak, ako to robil predtým Martin? Ale prosím Vás... Nebuďme naivní. Veď radosť ľudí nie je predsa výnosnou komoditou. To sa predsa ekonomicky neoplatí...