Kamienky
Dobehla som v poslednej chvíli na záchod. Keď som pustila ruku z úst vraca som. Valila sa zo mňa kopa svinstva. Včerajší večer bol fiasko. Moje vnútorné tekutiny vyzerali ako čistá mierne kalná voda s čiastočkami bieleho odpadu. Troška som si poplakala a poriadne ma vynadrapovalo. Bolo mi naozaj veľmi zle. Potrebovala som sa na chvíľu vypnúť. Čo som mala robiť?! Schúlila som sa pod záchod do klbka a chytila som si kolená. Brucho ma nekonečne bolelo, i po tom ako som jeho obsah odovzdala do moci záchodovej misy. Po chvíli som sa načiahla a spláchla to. Smrdelo to. Čo som mala robiť keď som sa cítila ako blázon? Poškulovala som po kachličkách mramorovo-hnedej farby a začula zvoniť môj telefón, ktorý som mala v izbe. Neviem či smrad záchodu alebo to zvonenie ma prinútilo k ešte jednému napnutiu a naozaj vyvráteniu všetkého obsahu môjho žalúdku. Klesla som na podlahu. Poutierala si ústa a sledovala pavučiny na strope. Vstala som z posledných síl, ktoré mi ešte ostali. Podišla som do kúpeľne a pozrela do zrkadla. Odraz ma znechutil. Vyzerala som divne. Ako vždy. Moje dlhé blond vlasy boli na koncoch mokré od toho čo som pred chvíľou nechala na záchode. Zvraštila som čelo a úplne biele pery, nahla som sa nad umývadlo a pustila vodu. Telefón dávno prestal zvoniť. Bolo mi jedno kto to bol. Stretla som mamu. Pýtala sa radu otázok. Prečo mám bledú tvár, či mi nie je zle, prečo mám červené oči a samozrejme že pearcing z brady by som si mohla vybrať. Odignorovala som to. Nepovedala som ani slova, vošla som do izby. Lahla si. Prišla za mnou, priniesla mi čaj a čierne uhlie. Nič sa nepýtala vzdala to. Bolo to fajn aspoň pre tento moment. Vypila som čaj a poďakovala. Obliekla som sa a odišla. Mama to vzdala. Po ceste som stretla brata. Nevšimla som si ho. Kričal za mnou. Odišla som. Vybehla som von. Vtáky spievali. Vietor voňal ako milióny farieb tak sladko a príjemne. Farby , veľa farieb. Krása, krása skrytá v každom detaily na ktorý sa moje uslzené oči pozreli. Zatvorila som ich a nechala si vetrom ovievať tvár. Nadychovala som sa viac a viac po ceste , ani som nevedela kam. Mesto síce nie je bohaté na prírodu ale aj malé kúsky zelene, parčíky, či výbehy pre psičkárov plné hovienok majú niečo do seba. Mala som dojazd. Ešte stále. Ale tento bol lepší ako ostatné, predošlé, tento sa dal prežiť aspoň so zdravým rozumom. Moja púť končila na jednom sídlisku. Zazvonila som v jednom zo zajačníkov, ako to nazývala moja mama, mne to bolo jedno. Dvere zabzučali, vošla som. Ticho a smrad bytov, akoby sa roky nemenili. Sňala som si okuliare a počkala kým sa dvere otovria. Zámka cvakla a dvere sa otvorili, vošla som. Dnu bolo teplo, vyzliekla som sa. Stále som nepovedala ani slova. Uvaril kávu. Plnými dúškami som ju vlievala do môjho práve vyvracaného žalúdka. Pookriala som a na popraskaných, suchých a pomaly bielych perách sa mi zjavil náznak úsmevu. Podišla som k nemu a sadla si mu na kolená. Stále sme nepovedali ani jedno slovo. Vybrala som si cigaretu ale on mi chytil ruku, vzdala som to. Ruku som mu zaborila do vlasov, mal ich ešte trošku mokré, ako keď niekto výde zo sprchy a stojí vo vetre. Ten sa s vlasmi troška pohrá ale úplne ich nevysuší. Pozrela som sa mu do očí, v podstate sme si nemali čo povedať. Ani sme spolu často nehovorili. Intenzívne sme vyhladávali spoločnosť jeden druhého, nič vážne skôr nám šlo o pocit byť s niekým len tak bez slov. Priblížila som sa k jeho perám. „Ako sa máš“ šepkala som. Neodpovedal. Jazykom sa pohral s mojim. Bozkávali sme sa. Dlho. Zašúlala som brko. Omámení bezdôvodnosťou sme sa obaja usadili v obývačke. Podal mi pohár nejakého alkoholu, no odmietla som. Prisunula som sa k nemu. Chcela som ho cítiť. So zatvorenými očami, bez toho aby som cítila jeho vôňu, dotyky či jazyk v mojich ústach. Panoráma prostredia bolo len hlúpe ticho. Dokonca k nám nedoliehal ani hluk z vonka. V hlave mi hlúpo pískalo. Ležala som. Robili sme to , dlho. Potom odišiel a ja osm zaspala. Keď ma zobudil bol už večer. Na stole boli vysypané čiary. Usmiala som sa a vošla do kúpelne. Po chvíli prišiel. Ušúlal mi ruličku z bankovky podal mi ju a hlavu si oprel o uterák, ktorý som mala na mokrých vlasoch. Sedela som vo vani plnej horúcej vody a peny. Pobozkal ma. Bolo to slizké a suché. Mokrou rukou som mu chytila vlasy a úplne za ne zatiahla. Zhryzol mi do pery, v ústach som pocítila chuť krvi. Mal iba nohavice. Milovala som jeho telo. Nepovedala som mu to nikdy, načo? Vstala som si na kolená a rozopla mu nohavice. Bol za chvílu. Bolo to pekné. Ponorila som sa do vane a on si prisadol ku mne. Fajčila som. Odišiel. Len v župane som vošla do izby. Sedel na pohovke. Podal mi bankovku, dala som si asi dve čiary. Pomaly mi rozopol župan, mala som úplne horúce telo. Bozkal mi telo, brucho, krk a nekoniec sme súložili. Sex je fajn. Áno, nemusela by som spať, jesť, potrebovala by som len sex a fungovala by som. Budúcnosť je nanič, ale sex, sex je fajn. Keď sme skončili, pohladala som si v skrini nejaké svoje veci. Mám u neho veci už dlho. Nie preto, že utekám z domu, ale hlavne preto, že u neho trávim veľa času a ono sa to nazbiera. Odišla som. Šla som von. Vedela som aj to, že večer sa stretneme a spoločne pôjdeme domov. Vždy sa niekde stretneme a potom aj tak skončíme v zabudnutí. Bola som nabudená, svieža. Vlasy som mala rozpustené a vzadu ešte troška mokré. Stretla som brata. Apaticky som ho pozdravila. Kričal na mňa, kde som zas bola, celý deň, že mama plakala a otec zas pil. Robil si starosti. Hoci to nebolo ničím normálnym v našej rodine. Zvraštila som tvár. Čo som mu na to mala povedať? Netrápilo ma to. Bola som tak nafičaná, potiahla som brata za rukáv a povedala mu aby šiel so mnou. Potom som vyklopila pár fráz o tom ako sa určite polepším. Nerobím to stále, vlastne nikdy ale teraz som mala na to chuť, ubezpečiť ho o tom ako mi je naozaj dobre. Trocha sa strachoval o rodinu. Viem, že záujem o mňa len predstieral. Hoci bol chytrejší, múdrejší a lepší ako ja mal aj veľa zlých vlastností. Drogy som mu nikdy neponúkala. Nechcela som sa deliť a tak mi to vyhovovalo. V bare sedeli jeho kamaráti. Pozdravila som a prisadla si, kým brat objednával. Odišla som na záchod, stretla som jeho. Moja tvár sa nepohla, pobozkala som ho a pridal sa ku mne. Rozkvapkali si oči, podal mi sáčok s nejakou vychytávkou. Vraj kvalitka. Strčila som to do vrecka, aj tak som mala dosť na teraz. Mala som kričať. V návale eufórie som ho pobozkala a on sa usmial. Ja tiež. Šli sme k baru. Strelili si po jednom a šli za mojim bratom. Bola to fajn spoločnosť. Celkom a bezprostredne som sa bavila. Stále som sa smiala, akoby som bola naozaj šťastná. Bozkala som jeho a on ma mal rád v ten večer v tom podniku. Chcela som si predĺžiť stav eufórie a tak som vybehla von. Zašla som za bar. Tak aby ma nik nevidel. Vytiahla som vrecko a začula pohyb. Otočila som sa a poobzerala vôkol. Nikde nikto nebol. Znova pohyb. Chlap. Asi 30 – tnik, neviem vzhľad klamal. Očividne mal absťák a chcel ma pripraviť o moje biele zlato. Nereagovala som. Mala som pocit otrávenosti práve prichádzajúcej starosti. Nie nepredala som to a nemala som sa chuť viac o tom baviť. Vytiahol nôž a zastrašoval ma, naozaj som nemala na niečo takéto chuť. Pripadalo mi to až príliš detinské a smiešne, čo to na mňa skúša. Čo robiť v takejto situácii, pritiahnuté za vlasy vo vnútri mi srdce skákalo ako divé. Myšlienky sa mi rynuli rýchlosťou svetla v hlave. Ani neviem kedy ma bodol. Zacítila som teplú bolesť asi mi prepichol slezinu. Padla som na zem, pomaly. Vzal mi saklík a zutekal. Pomaly som zaspávala. On utekal ešte asi dvadsať metrov potom zabočil do dvora a vybehol ne tretie poschodie. Vošiel do zatuchnutého staršieho bytu a starostlivo za sebou zamkol dvere. Kŕčovito vysypával obsah vrecka na stôl a nervôózne točil bankovku malej hodnoty.nevedel čo to je, ale asi mu to bolo jedno. Vtiahol tri čiary na raz. Zodvihol hlavu s pootvorenými ústami a klipkal očami. Zreničky sa mu naraz rozšírili. Akoby zalapal po dychu, nakonil sa a vdýchol ešte jednu čiaru. Otvoril ústa a vydal vzdych. Srdce mu divo skákalo, postavil sa a chcel vybehnúť von ale po chvíli sa upokojil. Skĺzol sa na podlahu kde boli porozhadzované noviny. Srdce mu bilo pomalšie. Ležal na zemi a pozoroval stôl zo spodnej strany. Zatvoril oči a jeho srdce pomaly prestalo biť. Bolo to práve z toho čo ukradol mne, akési namiešané svinstvo. Ani on o tom nevedel. A ako by sa teraz dalo povedať zabilI sa dve muchy jednou ranou.
Ako som sa cítila? Prišlo mi zbytočné kričať, smiešne, fatálne a hlavne blbé. Veď umierať ako hrdina s filmov, čo síce nebolo mojim obľúbeným žánrom, bolo fajn. Ale aj tak, možno som bola tak beznádejne stratená pod vplyvom nátlaku mojej životne filozofie, alebo to bolo to množstvo koxu čo som požila za ten večer, že jediné čo vyjadrovalo skutočne moje pocity boli moje oči. Nemé, opité, červené. Nakoniec som sa hlúpo rozplakala.. čo má človek robiť? Tak som plakala, potichu, kým som úplne neskapala.
Prestala existovať. Našli ju ráno. S poctami narkomana ju pochovali. Mama a brat plakali, otec sa opil. Zas. V dome bolo od vtedy veľa miesta a prázdna. Nie preto, že chýbala ona, ale preto, že všetci sa uzavreli do seba. On to nevydržal, pretože ju miloval. Nikdy jej to nepovedal. Možno to vedela, možno, aj to je relatívne. V návale sjetosti a bez marihuany sa obesil. Požil vela pika. Zbabelé. V tom období zomrelo veľa ľudí, čo nie je dobrým ukazovateľom na grafe natality a mortality populácie. Fatálne, smiešne. Jeden , dvaja , traja ľudia spoločnosť ešte netvoria. Brat bol smutný ale ani sám nevedel prečo, či kvoli tomu, že ona, sestra, mu chýbala alebo pre to, že to doma bolo na nevyzdžanie. Otec síce prestal piť, ale aj hovoriť. Asi ho jej smrť mrzela. Mama to poňala po svojom, hnevala sa ňu, ale viac na chytrého a šikovného brata, že ju nezachránil. Pochopiteťné. Musela niekoho obviniť. Brat začal hrávať v kapele. Dostal sa z toho rýchlo. Možno. Jednu pieseň venoval jej. Veď to stačí nie? Začali fungovať normálne. Pod heslom musíme ísť ďalej, veď ona je stále v našich kamenných srdciach.
