Keď som v jeden piatkový večer v San Franciscu nastupovala do autobusu, nevedela som presne čo ma čaká. Aké-také informácie som dostala od mojej tety, ktorá podobný zájazd absolvovala pred 7 rokmi, no odvtedy sa situácia zmenila. Do autobusu nás nastúpilo 25. Nič nezvyčajné, až pokým nepomyslite na fakt, že v tom autobuse budete tráviť spolu dlhé hodiny, ba aj spať. Autobus sa dal pomyselne rozdeliť na 3 časti. Zadnú polovicu autobusu tvorila plošina s matracmi, na ktorej mohli ľudia sedieť a v prípade potreby aj ležať. V prednej časti autobusu sa nachádzali chladiace boxy, ktoré počas cestovania slúžili aj ako lavice. Medzi týmito časťami sa nachádzal pár stolov s lavicami okolo. Nepripadalo mi to nijak zvláštne až pokým som sa nedozvedela, že v noci sa cely autobus prestáva na jednu veľkú spaciu plochu. A naozaj, pri najbližšej pumpe nás všetkých vyhnali z autobusu. To bol prvý podnet na spoznávanie sa. 25 člennú posádku tvorili Briti, Američania, Austrálčania, Dánka, Holanďanka, Japonka, Švajčiarka, Malajzijčanka, Kórejčan, Francúzi, Nemky a po 8 dňoch pribudli Singapurčanky, Číňanka, talianska5 členná rodinka a jedna Polka (snáď som na nikoho nezabudla.). V plnom počte nás bolo 26 plus dve vodičky. Vekové zloženie bolo tiež veľmi rôznorodé. Najmladším účastníkom bol 9 ročný Kalifornčan (v sprievode mamy) a najstaršou bola 55 ročná Malajzijčanka. Keď sme sa vrátili do autobusu, po laviciach nebola ani stopa. Za osobitú zmienku stoja naše šoférky- Kasa a Ariel, ktoré sme počas zájazdu spoznali po mnohých stránkach. Najväčší priestor na spoznávanie bol pri táborákoch a varení. (Tie dve neboli vyškolené len ako vodičky, ale aj ako kuchárky a zdravotníčky, ktoré si boli schopné opraviť i autobus, keď sa pokazil). Nasledujúce príspevky v tejto rubrike budú moje zážitky z tejto cesty, písané farmou denníka. Prajem príjemné čítanie.
