Je to vynikajúci, pútavo napísaný príbeh, a jeden z najlepších románov od tohto spisovateľa.
Pri čítaní som sa sústredil na hlavnú dejovú líniu, ktorá sa týkala vraždy starej úžerníčky a jej vyšetrovania. V knihe je však aj niekoľko ďalších dejových línií, ktoré sú veľmi zaujímavé.
Sú tam tri typy postáv:
Záporné - Raskoľnikov, Svidrigailov, stará úžerníčka, Lušin.
Kladné - Soňa, Duňačka, Razumichin, Porfýrius Petrovič.
A groteskné - Marmeladov, Lebeziatnikov, Katarína Ivanovna.
(Postáv v knihe je v skutočnosti viac. Ja som vymenoval iba tie najvýraznejšie.)
Najväčší záporák v knihe je Svidrigailov. Tento človek žije iba preto aby uspokojoval svoje telesné potreby. Ľudia sú podľa neho otrokmi svojich pudov.
Zaujala ma, ku koncu knihy, scéna v traktire, keď sa posledný krát zhováral s Raskoľnikovom. Začalo to tak že Raskoľnikov sa zatúlal na jedno miesto, kde uvidel budovu, ktorej celé druhé poschodie bolo traktir. Z jednej z miestností znel klarinet, husle, spev, a títo hudobníci robili neuveriteľný rámus. V ďalšej miestnosti hrali biliard. V ďalšej, pri stole s otvorenou fľašou šampanského a napoly plným pohárom, sedel Svidrigailov, pre ktorého hral verklikár a spievala osemnásťročná speváčka v pásikavých šatách, čo mu pobozkala ruku, keď jej dal peniaze.
Svidrigailov je vášnivý človek a keď počas rozhovoru zistí že mu víno udiera do hlavy, schytí fľašu a vyšmarí ju z okna. Poslednú noc pred samovraždou strávi v zlom hoteli, kde sa mu prisnije že nájde opustené päťročné dievčatko. Pomôže mu vyzliecť sa a do postele, a potom sa mu zazdá že toto dievčatko na neho pozrie chlípnym pohľadom!
Zaujímavá je tiež Katarína Ivanovna, ktorá je typom ženy manipulátorky, intrigánky, ale takej komickej, skrachovanej. Jej muž je alkoholik, a ona aj napriek urodzenému pôvodu a kontaktom na vplyvných ľudí (tieto veci stále zdôrazňuje) vyšla na mizinu, nakoniec skončí na ulici, kde svoje deti oblečie do šašovských kostýmov a potom tam spolu tancujú a spievajú, a namiesto hudobných nástrojov majú kuchynské náčinie.
Páčilo sa mi ako sa Lušin zhovára z Lebeziatnikovom o nosení parohov a vychovávaní cudzích detí. Lebeziatnikov je utopický socialista, Dostojevskij ho vykreslil ako grotesknú postavu. (Ja si ho predstavujem ako hipstera.) Podľa neho, parohy, tento vulgárny a hrubý výraz, nebude mať miesto v slovníkoch budúcnosti. Nevera je podľa neho formou protestu žien. Keby bol ženatý, tak by považoval za česť nosiť parohy, lebo by mohol povedať svojej žene, že doteraz ju len miloval, ale odteraz si ju aj váži, lebo vie ako protestovať.
Čítal som to v angličtine. Čo sa týka náročnosti, bolo to také stredne ťažké. Prečítať túto knihu mi trvalo asi päť dní.
O tom ako sa zdokonaľujem v anglickom jazyku chystám samostatný článok.
