Citácie z knihy v texte nižšie sú písané kurzívou. Článok obsahuje spoilery. Približujem však iba úvodnú časť príbehu. Ako to skončí, neprezradím. (Myslím si však, že ak by sa to aj čitateľ dozvedel, o nič nepríde, pretože skutočne kvalitná literatúra sa nečíta preto, aby človek zistil „ako to skončí“ alebo „kto je páchateľ“, ale zdrojom umeleckého zážitku je text celý – zaujímavé myšlienky v ňom obsiahnuté, presvedčivo vykreslené charaktery, originalita, nadčasovosť, majstrovský sloh, keď každá jedna veta je ako vybrúsený diamant.)
Dej sa odohráva za starých čias na Ukrajine. Do Kyjeva prídu ako hostia na svadbu kozák Danilo so ženou Katerinou a ročným synom. Svadobčania hodujú a veselia sa, no zábavu naruší príchod zlovestného hosťa – černokňažníka. Medzi ľuďmi vyvolá strach, a až keď pred neho predstúpil jesaul so svätými obrazmi a riekne Skap, satanova podoba! Černokňažník zmizne.
Danilo so ženou a kamarátmi kozákmi, vracajú sa zo svadby domov. Plavia sa cez rieku Dnepr a hútajú o černokňažníkovi. Najmä Katerina je z neho vystrašená. Všeličo o ňom počula:
...vraj sa už narodil taký strašný … a od malička niktoré z detí nechcelo sa s ním hrať … Akoby sa mu vždy marilo, že sa mu všetci posmievajú. Ak sa stretne v tmavý večer s človekom, naskutku sa mu činí, že ten otvára ústa a vyškiera zuby. A na druhý deň našli mŕtveho toho človeka.
Plavia sa ďalej a vidia starý zámok. Tam žije ten diabol. Onedlho budú plávať popri cintoríne – tam hnijú jeho nečistí predkovia. Oni všetci boli hotoví predať sa za groš satanovi aj s dušou, aj s obdratými županmi. Tak o jeho predkoch hovorí kozák Danilo.
Na cintoríne, kríže sa hrčia v kope. Ani kalina ani tráva medzi nimi nerastie, ako keby to miesto bolo prekliate. Zdá sa, akoby niekto volal o pomoc. Náhle sa kríže začnú hýbať a začnú sa diať strašné veci – mŕtvi dvíhajú sa z hrobov.
Pán Danilo so ženou býva v prostej kozáckej chalupe. Je v nej jedna svetlica, ale má sa v nej kde zmestiť aj on, jeho žena, stará slúžka a aj desať vyberaných junákov. Na policiach stoja misky, na stenách sú rozvešané zbrane od výmyslu sveta – drahé muškety, šable, pištole, kopije.
Vchádza ku nim Katerinin otec. Danilo má s ním zlé vzťahy, lebo je to čudný človek. Zachmúrený, nasrdený, prísny. Nastane medzi nimi zvada a pobijú sa šabľami. Potom do seba vystrelia z pušiek. Nakoniec chce kozák zastreliť starca tureckou pištoľou, ale žena ho uprosí, aby jej otca nezabíjal.
Danilo dumá o tesťovi: Dosiaľ sa v ňom nevyznám. Iste mnoho hriechov popáchal v cudzej krajine. … a keby sa čo len rozveselil, ako poriadny kozák! Nechcel vypiť medoviny! (A posiela kamaráta, aby priniesol medoviny.) Mne sa zdá, že on ani v Krista Pána neverí. Há? … Ešte len i pľuhaví katolíci lipnú za vodkou, iba Turci nepijú.
Katerine sa vlastný otec zdá veľmi divný. Prisní sa jej, že je tým černokňažníkom, ktorého videli. Zdôverí sa s tým mužovi. Otec jej vo sne hovoril: Pozri na mňa, Katerina, som pekný! Darmo ľudia vravia, že som škrata. Budem ti znamenitým mužom.
Na noc, vybral sa Danilo, aj spolu s kamarátom do hôr. Tu zočia Katerininho otca, ako ide nocou a mieri kamsi ku tajomnému zámku. Vydajú sa na to miesto. Vidia že v okne sa svieti. Danilo vylezie na strom, aby videl dnu.
Do komnaty vchádza tesť. Zmení sa na černokňažníka a privolá k sebe dušu svojej dcéry. Oj, prečo si ma vyvolal? Zastenala ticho. Tak radostne mi bolo. Bola som tam, kde som sa narodila a prežila pätnásť rokov. Rozpráva o prostredí, čo ju v detstve obklopovalo, o milujúcej matke. Náhle sa ho spýta prečo ju zabil.
Černokňažník jej pohrozí a spýta sa: Kde je teraz tvoja pani? Moja pani, odvetí Katerina, teraz zaspala. A ja som sa tomu i zaradovala, vzlietla som a uletela. Prečo si ma zavolal? Černokňažník privoláva jej dušu, lebo chce, aby sa do neho jeho dcéra zaľúbila. Veľmi zlý je to človek. Niet divu, že pri každom jeho novom zločine, jeho predkovia dvíhajú sa z hrobov.
Neskôr:
V hlbokej pivnici u pána Danila za tromi zámkami sedí černokňažník, zakovaný do železných reťazí; a tam ďalej nad Dnieprom horí jeho diabolský zámok a vlny, červené ako krv, kolembú a hŕčia sa okolo starých múrov. Nie za strigônstvo a nie za bohorúhavé skutky sedí černokňažník v hlbokej pivnici: tie súdi Boh; sedí on za tajnú zradu, za dohovor s nepriateľmi pravoslávnej ruskej krajiny – predať katolíkom ukrajinský národ a vypáliť kresťanské kostoly. Zachmúrený je černokňažník; dumu sťa čiernu noc má v hlave; iba deň života mu zostáva a zajtra je čas rozlúčiť sa so svetom: zajtra ho čaká poprava. Nie celkom ľahká poprava ho čaká: to bude ešte milosť ako ho uvaria živého v kotle alebo sderú s neho hriešnu kožu. Zachmúrený je černokňažník, ovesil hlavu. Azda sa už i kajá pred smrtnou hodinou; lenže jeho hriechy nie sú také, aby mu Boh odpustil. Hore pred ním je úzky oblok, prepletený železnými prútmi. Rachotiac reťazami zodvihol sa k obloku – pozrieť, či neprejde tade jeho dcéra. Ona je krotká, nepomstivá, ako holubička: či sa jej neuľúti otca? …
Ako dej pokračuje neprezradím. Naznačím len v hrubých kontúrach – príbeh graduje, dochádza k sérii ohavných vrážd. Niektoré postavy sa zbláznia, vinníka napokon stihne trest. Záverečnú časť predstavuje rozprávanie potulného speváka, tvoriace akoby samostatný príbeh, predohru, ktorá sa odohráva v dávnej minulosti. Je o dvoch bratoch, ich priateľstve na život a na smrť, strašnej zrade a ešte strašnejšom treste.
Umožňuje čitateľovi pochopiť súvislosti a zároveň predstavuje akúsi pointu celého diela. Najmä záverečné odseky, kde jeden zo súrodencov, pred tvárou Boha, opisuje aký trest žiada pre brata, ktorý mu hrozným spôsobom ublížil, sú veľmi pôsobivé.
Ak máte chuť prečítať si niečo zaujímavé a hodnotné, nenechajte si túto knihu ujsť. Strašná pomsta, ako aj ďalšie príbehy vo Večeroch na dedinke, stoja za to.
