Ich podoba, tak ako ich poznáme dnes, sa ustálila v dobe pôsobenia starých talianskych majstrov. Medzi najslávnejších spomedzi nich, patrili Antonio Stradivari a Giuseppe Guarneri. Boli to úspešní podnikatelia, ktorí pracovali pre šľachtu a bohatých ľudí. Ich husle sa vyznačovali vysokou kvalitou a boli drahé, už ako nové. Nie je však pravdou, že by boli neprekonateľné. Taktiež zďaleka nie všetci špičkoví huslisti, dnes hrajú na stradivárkach.
Husle sú najunikátnejší a najindividualistickejší hudobný nástroj. Na druhej strane, sú zo všetkých nástrojov najkomplikovanejšie. Ich zvládnutie vyžaduje veľké množstvo času a odhodlania. Ak sa človek chce na ne naučiť perfektne hrať, je potrebný každodenný tréning už od útleho detstva. Aj základné veci, vyžadujú veľa úsilia. Napríklad hranie tónov tak, aby zneli čisto. Istá profesionálna huslistka, ktorá má za sebou desaťročia trvajúcu kariéru, uviedla že každý deň cvičí niekoľko hodín. Z toho významnú časť len stupnice. Pomaly, snaží sa intonovať čo najpresnejšie. Podľa jej slov, je to stále ťažké.
Zhotovovanie huslí je náročná profesia. Ich výrobca musí disponovať mnohými vedomosťami a taktiež byť obdarený nesmiernou šikovnosťou a trpezlivosťou. Aby husle mali dobrý zvuk, je potrebný celý rad vecí. Vhodne zvolené drevo, správne klenutie rezonančných dosiek, ich hrúbky urobené s presnosťou na desatinu milimetra. Lakovanie je samostatná kapitola. Majster husliar, potrebuje vedieť na ne aspoň trochu hrať, aby ich vedel vyskúšať a posúdiť ako znejú.
Veľmi zjednodušene, by sa dala stavba huslí opísať tak, že na začiatku sa nakreslí model. (Väčšinou niektorý osvedčený typ – dnes je to najčastejšie nejaký Guarneri.) Podľa modelu sa zhotoví forma, ktorá slúži na výrobu lubov. (To čo spája smrekovú a javorovú dosku.) Podľa nich sa vyrobia javorová (najprv) a potom smreková doska. Keď sú hotové, tak sa nalepia na luby. Na takýto husľový korpus sa osádza krk. Po dokonalom opracovaní povrchu, je možné začať husle lakovať. Proces lakovania je zdĺhavý a komplikovaný. Aj najmenšia chyba, sa môže vypomstiť a zničiť celé úsilie. Na konci sa lak vybrúsi a vyleští. Nasledujú záverečné práce, ako nalepenie hmatníka, osadenie ladiacich kolíkov, výroba kobylky a podobne.
Sú rôzne typy huslí. Klasické sú drevené akustické husle. Tie sa delia na moderné a barokové. Barokové sa od moderných líšia v niektorých detailoch. Ich menzúra (vzdialenosť od pražca na hmatníku po okraj smrekovej dosky) je o niekoľko milimetrov kratšia. Krk je osadený pod iným uhlom. Hmatník nie je celý z ebenu, ale má smrekové jadro. Basový trámec je nižší a kratší. Kobylka má rozdielny dizajn. Na strunníku nie sú žiadne dolaďovače. Pri hre sa nepoužívajú podbradník a pavúk. (A používa sa iný sláčik. Ale výroba sláčikov je samostatná profesia – husle vyrába husliar, sláčiky sláčikár.)
Pýtali sa ma, čo to znamená, keď sa povie, že sú husle „majstrovské“ a ako sa líšia od obyčajných. Majstrovské husle sú vyrábané s maximálnou pozornosťou, z toho najlepšieho materiálu. Sú určené pre profesionálnych huslistov, ktorí potrebujú najvyššiu kvalitu. Kupujúci ich vždy dôkladne vyskúša, takže pokiaľ by neboli dosť dobré, tak sa jednoducho nepredajú.
Na husliach je najdôležitejšie ako hrajú. Odozva by mala byť ľahká, jednotlivé struny znieť vyrovnane. Zvuk silný a otvorený, s peknou farbou, dobre sa nesúci do diaľky. Husle (ale platí to aj pre mnohé iné hudobné nástroje) často inak znejú pri uchu a inak zo vzdialenosti. Preto, keď ich človek skúša, je potrebné, aby si na ne zahral a potom počúval, ako hrá niekto iný, najlepšie v nejakej väčšej miestnosti. Zvuk huslí sa mení aj vekom. Čím sú staršie, tým lepšie znejú.
Pracujem pre pána Juraja Vančíka, ktorý je na Slovensku najlepším odborníkom, zaoberajúcim sa stavbou a opravou majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Spoločne vyrábame moderné a barokové husle, violy a violončelá, ktoré sa svojou kvalitou radia k svetovej špičke a používajú ich mnohí vynikajúci hudobníci, ako u nás, tak aj v zahraničí.
Na záver spomeniem jednu úsmevnú príhodu. Keď som sa k tejto práci dostal, tak istá moja teta (mimochodom, vysokoškolsky vzdelaná osoba), k nej prejavovala veľký odpor a nútila ma, aby som si našiel niečo iné. Pamätám sa ako vyhlásila, že sa to neoplatí robiť, lebo husle nie sú chlieb. Neskôr som sa dozvedel, že volila Kotlebu a dokonca ho aj aktívne propagovala. Prečo ma to vôbec neprekvapuje?
Samozrejme že husle stále vyrábam. Táto práca ma baví a som na ňu hrdý. Nestal sa zo mňa síce milionár, ale som tu a žijem. A mám radosť, že robím poctivú robotu a zostane po mne niečo hodnotné.
Autor fotografií: Juraj Paškuliak
