V tej dobe som veľa behával – niekoľko desiatok kilometrov týždenne. Tento šport som miloval – bol to krásny relax. T100 som v súvislosti s tým vnímal ako výzvu a cítil sa na ňu dobre pripravený. Mojím cieľom bolo prejsť trasu za čo najkratší čas. Príprave som venoval osobitnú pozornosť. Dôkladné tréningy, prevažne dlhé behy v lese, v kolísavej intenzite. Posledných päť dní pred akciou, oddych.
Je sobota 6. júna, krátko po piatej ráno: Stojím v električke idúcej do centra. Pokušiteľ vo mne mi hovorí: vzdaj to a vráť sa! Ale odolal som a krátko po šiestej dorazil ku krčme za Hlavnou stanicou, na štart.
Zaregistroval som sa a vyrazil na Kolibu, predbiehajúc ľudí, čo vyštartovali skôr. Upútali ma traja mladíci, idúci vo vibramoch, s veľkými batohmi na chrbtoch a turistickými paličkami v rukách. Ja som zas zaujal ich – vraj idem „naľahko“. Mal som len veľkú ľadvinu, kúpenú na tento účel. V nej boli fľaše s vodou, müsli tyčinky, mobil, mp3 prehrávač, doklady, kľúče, peniaze, vreckovky a čelovka.
V ten deň bolo ideálne, ba priam fantastické počasie – bolo pomerne chladno a horúce júlové Slnko sa ukrývalo za nízkou oblačnosťou. Malokarpatské lesy v tom vlhkom opare mali čarovnú atmosféru. Svieži horský vzduch sa ľahko dýchal. Bol som plný síl a prvých niekoľko desiatok kilometrov, sa mi podarilo doslova preletieť. Na Čermákovej lúke som využil výdatný prameň na doplnenie vody.
Situácia sa zmenila počas výstupu na Vápennú, ktorá leží približne v polovici trasy T100 a na jej vrchole je ďalšia z radu kontrol. Stúpajúc na ňu, mal som nohy ako z olova a každý jeden krok bol namáhavý.
Pred Bukovou sa ma kvôli hladu zmocňovali mdloby. V porovnaní s tempom z úvodných desiatok kilometrov, som sa vliekol. Na Bukovej sa zvykne veľa účastníkov vzdať, no ja som bol rozhodnutý pokračovať. Posilnený jedlom zakúpeným v krčme, šiel som ďalej. V pamäti mi utkvel pomätenec idúci na motorke bez prilby a okuliarov. Za kameňolomom ma čakalo neznáme územie. No nezablúdil som v ňom.
Miesta pred Rakovou mali zvláštnu atmosféru. Sýta zeleň okolitých lesov, šeď zamračenej oblohy. Cítil som sa tam taký malý a stratený. Napokon som sa dostal k osade, kde ma povzbudili chatári. Počas zostupu k obci Dobrá voda sa mi na pätách urobili obrovské otlaky. Od tej chvíle bol každý jeden krok bolestivý. Moja myseľ sa sústredila iba na jedno – mať tú štreku čo najskôr za sebou. Za Dobrou vodou ma zastihla intenzívna búrka. Začalo sa stmievať. S nasadenou čelovkou som pozorne sledoval cestu. Bola by škoda, stratiť sa tesne pred cieľom. Všetko úsilie by vyšlo navnivoč.
Do školy v obci Brezová pod Bradlom sa mi podarilo doraziť, úplne zničenému až za tmy. Čas môjho príchodu do cieľa bol 21:40. Vo výsledkovej listine sa mi podarilo zapísať na krásnom 11. mieste.
Väčšina účastníkov T100, ktorí prídu do cieľa večer alebo počas noci, tu čaká do rána, na prvé spoje, ktoré ich odvezú domov. Ja som mal šťastie. Kolega z práce po mňa prišiel autom a vyzdvihol ma.
Sediac v aute a sledujúc okolitú krajinu, všetky tie svetlá v tme a čiernu masu Malých Karpát na pravej strane, zdalo sa mi neuveriteľné, že som celú tú dlžiznú trasu dokázal prejsť za jeden deň. Hovoril som si – nikdy viac. Ale vo vnútri ma hrial príjemný pocit: dokázal som to. Hoci ten deň patril medzi najdlhšie a najnáročnejšie v mojom živote, radím ho zároveň medzi tie najkrajšie.
