Je vysoký, vycivený a rozgajdaný. Má na sebe o niekoľko čísiel väčšie, ošúchané hnedé menčestráky a visí na ňom stará zelená vetrovka, dizajnom pripomínajúca vojenské alebo poľovnícke oblečenie. Pod ňou sa vrstvia mikiny zo secondhandu. Najvrchnejšia je tmavohnedej farby a v dôsledku nehody so savom sú v jej spodnej časti svetlé fľaky, pripomínajúce škvrny po zvratkoch. Obuté má tenisky s deravými podrážkami, takže keď prší, čvachtá v nich voda. Dlhé mastné vlasy špinavej blond farby má rozpustené a na hlave nasadený čierny kulich. V ruke drží igelitku. Ak by som to mal zhrnúť, vyzerá ako narkoman, alebo úspešný mladý bezdomovec.
Stojí vedľa mňa v električke idúcej popri nábreží Dunaja. Smrdí od cigariet. Jeho dažďom nasiaknutá vetrovka páchne tiež. Okolo sedia alebo stoja odmeraní cestujúci – bratislavčania. Cítim sa s ním trápne. Vyzeráš hrozne, šepkám mu. Ľudia sa ťa boja. Rob so sebou niečo.
Obráti ku mne tvár a zjaví sa mu na nej široký úsmev idiota. To je nič, povie. Teraz vyzerám normálne. Mal by si vidieť ako som oblečený, keď cez víkend chodím u nás po dedine!
