Ako dieťa ma dávali do škôlky v Martine. Škôlka bola na prízemí takého tehlového obytného domu, postaveného dakedy v päťdesiatych rokoch. Pamätám sa že keď sme ako deti chodili cikať, tak ostatní chlapci cikali tak že mali iba rozopnutý rázporok. Ja som to nevedel a pri cikaní som si spúšťal nohavice. Ostatní chlapci sa mi kvôli tomu smiali.
Po obede sme v škôlke spávali. Ja som bol hyperaktívne dieťa. Nedokázal som poobede spať a zvykol som vyrušovať ostatné deti. Preto ma dávali do takého výklenku v ktorom boli uložené matrace na ktorých deti spávali. Výklenok bol od miestnosti oddelený hrubým závesom, ktorý za mnou vždy zatiahli. Pamätám sa že mi tam bolo vždy strašne dlho a že som sa veľmi nudil.
***
Z detstva mám tri nepríjemné spomienky na lekárov. Prvá je keď mi operovali mandle. Ležal som na operačnom stole a na tvár mi dali masku s narkózou. Neviem čo to bolo, ale nedalo sa to dýchať. Moja reakcia bola, že som sa pokúsil strhnúť si tú masku z tváre. Proti lekárom som však nemal šancu. Jeden z nich mi masku pridŕžal na tvári, ďalší ma držali za ruky a za nohy. Pamätám sa ako som tam ležal, videl ich nad sebou, hore to veľké svetlo, dýchal som ten nedýchateľný plyn a myslel som, že to je posledná chvíľa môjho života. Naozaj som bol presvedčený že ma zabijú. Potom som sa prebral na nemocničnej posteli a viac krát som zvracal.
Druhá zlá spomienka je keď mi prepichovali nosné dutiny. Najprv mi tam strčili také tampóny, ktoré strašne pálili. Potom mi do nosa pichli také hrubé ihly a kázali mi fúkať. Ja som fúkal a do pripravenej nádoby sa vylieval zakalený obsah mojich nosných dutín. Bolo to strašne nepríjemné a pamätám sa že som pri tom plakal.
A tretia zlá spomienka je, keď mi na oddelení plastickej chirurgie v nemocnici v Martine odstraňovali znamienko nad hornou perou. Doktorka ktorá to robila operáciu odflákla a po odstránenom znamienku mi zostala škaredá jazva, ktorú musím zakrývať fúzmi.
***
Keď som bol na tej operácii mandlí, tak som bol v nemocnici niekoľko dní. Bolo nás tam na izbe viac detí. Pamätám sa na jedno dievčatko, ktoré dostávalo injekcie do zadku. Dostávala na striedačku, raz červenú a raz bielu.
Toto dievčatko keď hovorilo, tak často používalo jeden vulgárny výraz. To mi pripomenulo ako som sa po prvý krát v živote stretol s vulgarizmami. Bolo to v prvej triede na základnej škole. Niektoré deti nadávali a ja som sa to od nich rýchlo naučil. V školskej družine pre nás učiteľka pripravila hru. Mali sme do zošita napísať nejaké slovo a za ním ďalšie slovo, ktorého prvé písmeno je rovnaké ako posledné písmeno predchádzajúceho slova. Ja som medzi tie slová vpísal jedno ktoré končilo na k a za ním vulgárne označenie mužského pohlavného údu.
Keď na to prišla učiteľka, bola zdesená. Keď sa to dozvedeli rodičia, tak boli veľmi nahnevaní. Pamätám sa ako sa ma otec spýtal, či viem čo to slovo znamená. Ja som povedal že neviem. To je to čím cikáš, povedal mi otec. A ja som bol zas o čosi múdrejší.
