Na zastávke so mnou stojí veľká skupina veselých dôchodcov, ktorí boli niekde na výlete (túre) a vracajú sa domov. Nejaká teta z veselej partie sa so mnou snaží dať do reči. Necítim sa dobre a rozprávať sa s ňou nemám záujem. Neviem ako jej to dať najavo.
Autobus nakoniec prichádza. Je plný. Skupina dôchodcov sa doň ledva zmestí. Nastupujem posledný. Vodičovi podávam euro v päťcentových minciach. Nešípim nič zlé. Sú to predsa peniaze. Vodiči väčšinou menšie mince obľubujú, lebo keď ich majú dosť, majú z čoho vydávať. Stane sa však presný opak toho, čo očakávam. Šofér sa na mňa osopí, že či si z neho robím srandu a že môžem byť rád že ma nevyhodí z autobusu.
Situácia číslo dva: Dostal som chuť na niečo sladké. Idem do večierky, ktorá je oproti cez ulicu. Keďže sa tam nedá platiť kartou, beriem so sebou peniaze. Platím dve eurá. Predavačke podám jednoeurovú mincu, päť desaťcentových mincí a päťdesiat centov v päťcentových minciach. Predavačka začne nariekať, preboha čo jej to dávam, že pred chvíľou sa tých drobákov zbavila.
Rozmýšľam nad dvoma vecami. Vec prvá: Mám asi nejaký zvláštny talent, intuitívne si vybrať z dvoch možností vždy tú zlú. Napríklad, keď odo mňa niekto čaká drobáky, ja mu podám desaťeurovú bankovku a on potom lamentuje, že mi nemá z čoho vydať. A naopak, vysypem hrsť drobných tam, kde by boli radi keby som platil bankovkami.
Druhá vec je táto: Dávam si otázku, či sme akosi nesfajnoveli, nespohodlneli. Či nie sme nejakí rozmaznaní. Skrátka, či sa nemáme priveľmi dobre. Všimol som si to viac krát, že pre mnohých ľudí sú drobné mince čosi ako smetie, ktoré sa im bridí a stránia sa ho, pokiaľ môžu. Mám dojem, že títo ľudia nevedia čo od dobroty. Myslím že skutočná bieda by ich naučila, vážiť si aj malé peniaze.
