V hrnci sa varia dve vrecká ryže, do ktorých mám prichystaného tuniaka so zeleninou. Sedím za stolom a premýšľam. Keby som mal opísať čo mám v duši, tak by som povedal že je to Prázdno. Emilie Autumn spieva: My eyes are hollow like my soul. Keby som mal vyjadriť ten najsilnejší pocit ktorý dominuje v mojom vnútri, tak je to pocit hlbokej prázdnoty a nezmyselnosti. Je to niečo veľmi ťaživé a ťažko opísateľné, pocit človeka čo túži byť užitočný, ale nie je, človeka ktorý zúfalo kričí, ale nik ho nepočuje. Je to čosi paralyzujúce. Nedá sa to presne vyjadriť, a nejde to ani prekonať. Je to podobné ako keď človek vie že by mal odpustiť lebo by mu to pomohlo, a chce to urobiť, ale nie je toho schopný, tak ako slepec nie je schopný vidieť. A tak sa nezmyselne trápi. Čo má urobiť? Má trpieť? Alebo sa má zniesť zo sveta?
Rozmýšľal som ako tento článok ukončiť. Ukončím ho slovami z filmu Event Horizon: Je čas ísť. Ja viem, do Pekla. Nevieš nič. Peklo je len slovo. Skutočnosť je omnoho, omnoho horšia.
