Začali debatovať. Zhovárali sa o deťoch a vnúčatách, svojej práci, koníčkoch, a o iných témach. Napokon sa rozhovor, ako to už býva, zvrtol na politiku:
„Tak, samé konšpiračné teórie o tom ako nám kadekto ubližuje!“ Zvolal jeden a tresol päsťou do stola. „Najviac si ubližujeme sami.“
„Ja som taký,“ ozval sa druhý, „že nečinne sedím a sťažujem sa ako je tu zle, a že nik nič nerobí aby bolo lepšie. A keď zistím že niekto sa snaží urobiť niečo pozitívne, tak mu začnem závidieť a hádzať polená pod nohy.“
„Veru, aj ja tiež.“ Pridal sa ďalší. „Nadávam prečo tu nemáme osobnosti, a keď sa objaví niekto kto niečo robí, tak začnem bučať že prečo vytŕča z radu. To sa nemá!“
„Počúvajte chlapi.“ Povedal zrazu jeden čo bol s nimi v krčme po prvý krát. „A čo keby sme prestali viesť tieto reči a pokúsili sa predsa len niečo urobiť? Máme tu demokraciu, vymyslime dačo. Založme nejaké občianske združenie, a sami sa snažme meniť veci k lepšiemu.“
Odpoveďou mu bolo nesúhlasné bučanie:
„Nie, nech to robia iní, my až potom keď oni.“ Hovorili chlapi, a rozmýšľali či ho po tých slovách vôbec prijmú do partie. „Chceme dobrých politikov a mať sa dobre, ale zároveň my sami chceme zostať zlými.“
Nakoniec vstal ten spomedzi nich ktorý mal najviac pochlebovačov, a všetci vždy čakali na to čo povie, a mocným hlasom zahlásil:
„Nemá to zmysel. Na Slovensku nie je demokracia ale anarchia, a vládnu tu nie kapitalisti, ale komunisti, bývalí komunisti, pohrobkovia komunistov, a ich pätolízači. A preto nič nemá zmysel. Ja pre dobro tohto štátu nepohnem ani prstom. Budem tu konzumovať, a anciáša vášho, spoza tohto stola ma nikto nedostane!“
Prešla chvíľa ticha. Chlapi mlčia a potmehúdsky sa usmievajú.
„Tak, všetci sme boli nejakí. Za minulého režimu komunisti, potom sme obrátili kabáty a dnes sú z nás demokrati. Čo bude zajtra sa uvidí.“
„No čóó? Heh, šak všetci sme nejakí... No! Nejako bolo, nejako bude. Vieme svoje, tvárime sa že nič nebolo.“
„Čo bolo, bolo!“ Potľapkávali sa navzájom po pleciach. „My sme čistí. Pre takých ktorí nám chcú niečo vyhadzovať na oči v tejto spoločnosti niet miesta.“
„Ja som taký že keď sa dozviem napríklad že desiati chlapi pijú a jedenásty nepije, tak rozmýšľam ako by som mu mohol urobiť zle. Alebo keď sa dozviem že desiati chlapi kradnú, ale jedenásty nie, tak ma to neskutočne štve. Taký človek tu nemá čo robiť.“
„Veru,“ Ozvali sa všetci súhlasne; „kto nie je taký ako my, pre toho tu nie je miesto. Kto nie je ovca bez chrbtovej kosti, toho medzi sebou nestrpíme.“
„Aká škoda že tým čo majú iný názor sa teraz nedá tak ľahko strpčiť život ako za minulého režimu.“ Povzdychne si jeden so slzami v očiach.
„Veru.“ Pritakávajú ostatní, a na ich tvárach sa zračí hlboká nostalgia. Mlčky sedia, a hľadia do dosky stola.
„Ale no čo!“ Zvolal ktosi optimisticky po chvíli ticha. „Neklesajte na duchu. Bolo aj horšie. Nejako sa pohneme dopredu aj bez tých somárov ktorí nás nechcú nechať ďalej v pokoji kradnúť. Možno sa nám to podarí už po najbližších voľbách.“
